Docenta Karola Weisslechnera,
akad. arch.
vedúceho ateliéru S+M+L-XL Kov a šperk
na VŠVU v Bratislave
Múzy nevzývam
|
Ste známy svojimi
všestrannými výtvarnými aktivitami - venujete sa návrhom v sfére
architektúry, scénografie, výstavníctva, grafického dizajnu
- a v neposlednom rade aj šperku a objektu. Okrem toho pedagogicky
pôsobíte. Ovplyvňuje práca so študentami vašu vlastnú tvorbu?
Priamo moju tvorbu nie, ale komunikácia so študentami ma núti
sústavne na sebe pracovať, študovať, sledovať dianie na medzinárodnej
šperkárskej scéne a to samozrejme vplýva na moju prácu. Ja ale
riešim svoje vlastné výtvarné programy.
Pociťujete
generačný rozdiel medzi vami a vašimi študentami?
Ani nie. Generačný rozdiel (možno si to namýšľam) nevnímam,
skôr pociťujem v určitých momentoch názorové rozdiely - v pohľade
na život, každodennosé... Keď si ale spätne premietam svoje
študentské roky, je to stále rovnaké. Každá generácia opakuje
tie isté roztopaše, smútky i radosti ako tá predošlá, len v
inej forme. Teraz som v situácii, keď mám vzácnu možnosť sprevádzať
vás určitým úsekom života a svoj vklad vidím v tom, že sa snažím
pootvoriť vám čo najviac dverí, cez ktoré ale musíte napokon
prejsť sami.
Ako čerpáte energiu?
Energiu čerpám z vesmíru, ale možno práve aj zo stretnutí so
študentami. Funguje to asi vzájomne. Niekedy vyčerpáte vy mňa
a určitým spôsobom sa nabijete.
Čo pre vás znamená
rituál?
Veľa. V každodennom
živote sú momenty, ktoré sú rituálmi, pravidelne sa opakujú
a dávajú mi pocit určitého poriadku. Začína to pri rannom jogurte
a čaji, predpoludňajšej káve, až po nočné hodiny... Aj nosenie
šperku je určitým rituálom. Šperky nosím rád.
Ako je to s pracovným
rituálom - vzývate múzy?
Nevzývam múzy v tom zmysle ako niektorí študenti, čo čakajú
na múzu, ktorá odkiaľsi priletí. Ja si myslím, že tvorba je
tvrdý pracovný proses, pri ktorom vznikajú nové veci možno aj
s asistenciou múzy, ale v podstate ide o výsledok sústredeného
hľadania, tvorivých pochybností - hodín práce, keď sa myšlienky
zhmotňujú v kresbách až ku konkrétnym materiálnym objektom.
Aký vzťah máte
ku gýču?
Kladný. Mieriš isto na to, že sa objavuje v niektorým mojich
prácach, kde ho citujem, samozrejme s ironickým podtónom.
Predstavte si,
že sa píše rok 2655. Idete po ulici a oproti kráča žena, ktorá
ma na sebe šperk. Ako vyzerá? (Ten šperk).
Myslel som, že tá žena. Tá by mohla byť tiež zaujímavá. Asi
by bola dokonale vyklonovaná, ale práve tým nudná. Šperk bude
isto z nových materiálov a tvaroslovie bude odzrkadľovať dobu.
Z môjho pohľadu je šperk odjakživa komunikačným objektom a v
druhom rade je zrkadlom doby. Takže vráťme sa k tej žene z roku
2655: jej šperk je asi takým istým prekvapením pre nás, akým
čudom by bol dnešný umelecký šperk pre súčasníka z roku 1343.
Ďakujem za rozhovor.
Pre
Šmé SYLVIA JOKELOVÁ
(absolventka ateliéru Kov a šperk)
|