"Grosse
katastrof"
Muselo
to byť začiatkom šesťdesiatych rokov, keď som po prvý raz počul
meno Cepka.
Doniesla sa sem taká fáma, že niekde - vo vtedy ešte veľmi vzdialenom
a prakticky neprístupnom Československu - spolu so ženou a dvoma
deťmi žije a pracuje v malom domčeku uprostred vinohradov akýsi
zlatník.
Tam, neďaleko
Bratislavy, vraj sedí pri rozviklanom kuchynskom stole a piluje
hrdzavou pilkou čudesné štruktúry a pletivá z tenkého striebra,
ktoré potom dopracúva tupým pilníkom.
Autorom
a šíriteľom tejto fámy, ktorá sa čoskoro potvrdila ako pravdivá,
bol Dr. Herbert Hofmann, v oných rokoch najdôležitejší objaviteľ
a mecenáš mladých talentov v oblasti medzi remeslom a umením.
Bol to muž, ktorému možno vďačiť za zriadenie medzinárodnej prehliadky
šperkov na veľtrhu remesiel v Mníchove, ktorému sa pomerne skoro
podarilo priniesť sem prvú výstavu ťských zlatníkov a keramikárov,
a ktorý zase predstavil naše práce v Prahe a v Bratislave. Takto
sa vytvorila možnosť, zhliadnuť výsledky tejto legendárnej práce,
vytvorenej na kuchynskom stole, aj v origináli. Neboli to legendy,
boli to ozajstné práce plné prekvapení, plné poézie a sily.
O
niekoľko rokov neskoršie, v lete 1968, som sa s Tonom Cepkom stretol
po prvý raz. Bolo to v Jablonci, kde sa okrem veľkej výstavy bižutérie
konalo aj prvé „Medzinárodné sympózium pre strieborný šperk“.
Účastníci sa zišli zo Západu i z Východu. Bola to novinka, súvisiaca
s vyvrcholením a pred zánikom stojacou Pražskou jarou. Sympózium
sa konalo v miestnostiach starej odbornej školy, a keďže išlo
o školu, nesedeli sme síce v školských laviciach, ale vo dvojicicach
vedľa seba a za sebou pri zámočníckych pracovných stoloch.
Tono
sedel dva rady predo mnou, takže som mohol vidieť hlavne jeho
záhlavie. Bolo značne okrúhle a často v predklone, lebo celý Cepka
nebol obzvlášť vysoký, zato ale väčšinou skolený nad svojou prácou.
Alebo stál pri mohutnej vŕtačke a najtenšími vrtákmi vŕtal maličké
dieročky do strieborného plechu. Nebol ani veľmi zhovorčivý, ale
na príčine tomu nebola len obojstranná neznalosť spoločnej reči.
Avšak aby si ľudia porozumeli, k tomu netreba bezpodmienečne hovoriť,
netreba vždy vysvetľovať, aby sa niečo spoznalo.
Naše
predposledné stretnutie bolo pred rokom, keď sme ako zlatnícka
trieda Akadémie navštívili Janu a Tona Cepkovcov v Sv.Jure a mali
tak možnosť zažiť slovenskú pohostinnosť. Posledný raz sme sa
videli v Klagenfurte, kde sme oslavovali Seppa Schmölzera. Poznám
teda Tona viac ako dvadsať rokov, jeho práce dokonca o niečo dlhšie.
Je to dlhá doba, plná politických a ekonomických problémov najmä
vo vtedajšej čSSR, ale Tono Cepka ostal verný sebe a svojej práci,
jeho postoj, jeho reč sa nezmenili. V centimetroch nenarástol,
skôr sa trochu zaoblil, príčina leží asi vo víne, ktoré okolo
neho rastie a ktoré, aspoň svojho času, píjaval už ráno namiesto
čaju alebo kávy.
Z
malej vinohradníckej chalúpky ostal už len zvyšok múrika. Tono
má teraz vlastný mestský „biely dom“, ale aj ten leží uprostred
viníc a som si istý, na inom mieste by Tono ani nemohol žiť a
tobôž pracovať. Lebo len obďaleč číhajú cudzie sily a katastrofy.
Určite to nie je náhoda, že jeho najčastejšie v nemčine používané
zvolanie znie: „Grosse Katastrof“.
Má
už aj ozajstný ateliér, ale pílka je, myslím si, ešte stále tá
stará. Musí ňou byť. Šperk sa síce možno zjemnil, stal sa možno
jednoduchším a súčasne rafinovanejším, ale rovnako ako sa Tono
Cepka nezmenil vo svojej skromnosti a ľudskosti, sú aj šperky,
ktoré tam tvorí, stále plné sily, poézie a nežnosti.
Nemám k tomu čo povedať.
A
nemyslím, že to, čo je podstatou tohoto šperku, čo je preň príznačné,
možno vajdriť slovami. Treba si ho pozrieť v origináli a dotknúť
sa ho. Ak to nie je možné, ako príklad tu, v tejto publikácii,
sú vyobrazenia síce nedokonalou, ale predsa len prijateľnou náhradou.
Preto prosím trpezlivého čitateľa: buďte presným pozorovateľom.
Možno tak objavíte niečo z „kontinuity kvality“, ktorá tieto diela
spája už dlhé roky, ktorej sa dostalo uznania tým, že Tonovi Cepkovi
bol udelený čestný prsteň Spoločnosti pre zlatnícke umenie. Tomu
sa veľmi teším. Viem aj to, že naše pocta prirodzene veľmi teší
aj Tona Cepku, že však jeho postoj nijako neovplyvní.
Zlatník,
ktorý si je vedomý svojej umeleckej práce, ktorý ale okolo nej
nemusí robiť veľký rozruch. Mohlo by sa celkom dobre stať, že
sa jeho komentár k udeleniu prsteňa obmedzí na slová „Grosse Katastrof“.
HERMANN
JÜNGER

Hermann
Jünger patrí k popredným osobnostiam
nemeckého šperkárstva. Učil na Akadémii výtvarných umení v Mníchove,
prednášal na umeleckých školách v Austrálii a na Novom Zélande,
v Japonsku, v USA a vo Veľkej Británii.
|