HERDUBREID (18.6.1998)

POCHOD NA ASKJU - 5.DEŇ

Dnešný 27 kilometrový (plus 6 kilomentrov na korbe auta) pochod sa dá nazvať iba presunom. Počasie bolo premenlivé, prvý dážď nám zrušil obed (sa niekto podivý, keď sa vyčúra do piesku a zavonia mu slepačia polievka od firmy Maggi), tie ostatné sme prekonávali pochodom. Cesta sa podobala Odadahraunu, takže nič nové. Sme v ďalšej chate (Herdubreidarlindir).

Cez okno sa na nás usmieva Herdubreid - kráľovna islandských hôr. Pekný kopec, len vraj treba mačky a je tam ešte veľa snehu. Navyše po našich viac ako 100 kilometroch v posledných 5 dňoch sú naše fyzické rezervy citeľné načaté. Lokálna zeleň nás po dňoch lávových polí dosť potešila. Nie je jej síce priveľa, aj keď Inga (miestna strážkyňa) hrdo a dlho vyrátavala počet rastlín a vtákov, ktoré sa tu vyskytujú. Rozloha celého tohto zázraku vyzerá asi tak 4 hektáre.

Inými slovami to dnes vyzeralo, akoby sme cez Žiar nad Hronom a Sereď prišli do Tatier. Presnejšie, priviezli sme sa horskou dráhou. Vyzerá to tu vskutku ako v Tatrách, je tu tráva, potoky - ako v Lomnici (nie sú tu stromy). Maťo práve objavil, že sú tu dve letiská. Je tu nad nami pekný kopec a sú tu značkované chodníky. Dievčinka, ktorá to tu má na starosti, nám pred chvíľou zakúrila, a tak Ďuro dúfa, že ešte dnes zo seba skúsi zmyť ten smrad, čo sa na neho prilepil v tej odpornej diere so sírnou vodou. Mimochodom, sme ustatí ako kone (aspoň Ďuro).

LIBOR A JEHO SÁČOK

Takto to dnes počas nudnej cesty vyzeralo potom, čo Libor fotil. Pri uťahovaní obalu na fotoaparát, sa mu šnúrka zasekla medzi zubami a nemohol si ju vybrať. Maťo s Ďurom sa váľali v mokrej láve a chytali sa za bruchá, zatiaľ čo Libor sa trápil so šnúrkou. Rozmýšľali sme, že zavoláme vrtuľník s prvou pomocou. Na Islande sme tak dobre ešte nezasmiali. Teda Maťo s Ďurom. Kiežby Libor fotil každú chvíľu.

MESIAKY SÚ TU VZÁCNE

Povedal Libor, keď sme pojedali dusenú jahňacinu so zemiakmi a k tomu čerstvé paradajky. A mal pravdu, mäso ani zemiaky sme v púšti nevideli. Jahňacina bola obzvlášť chutná. Islandské ovce totiž od jari do jesene behajú vo voľnej prírode, kde spásajú voňavé bylinky, pijú čerstvú vodu z vodopádov a kúpu sa v nich. To sa zrejme prejaví na chutnom mäsku, ktoré chutí trochu ako divina. Výborné.

POCHOD NA ASKJU - 6.DEŇ (KROK ZA KROKOM, BROD ZA BRODOM)

Zobudili sme sa síce do krásneho slnečného rána v ozajstnej zelenej oáze uprostred lávových polí, no zaspávame v stanoch postavených v piesočnej púšti a vetre. Našim dnešným cieľom bolo dostať sa čo najďalej k ceste č. 1, po ktorej sa dostaneme k mlieku, jogurtom, káve, pivku a ďalším skvelým veciam. Samozrejme aj k horúcim bazénom. A potom snáď aj ďalej smerom k nášmu lietadlu. Ráno nás od vysnívanej cesty č. 1 delilo 60 kilometrov a tak sme ešte trochu odpočívali a plánovali. Túlali sme sa oázou okolo jazierok so spústou smiešnych vtákov a pýtali sme sa občasných šoférov, či by nás prípadne kúsok neodviezli, keď sa budú vracať.

Nakoniec nás Inga odviezla až za druhý brod (6 km), vynadala nám, že sme leniví, a tam sa začala naša každodenná robota: ruksaky na plecia a šľapeme. Otrava. Hlavne, keď má ruksak 20 kilogramov a nohy za sebou asi 100 kilometrov za posledných zopár dní. A oči vidia všade len lávu a piesok. A navyše ešte fúka riadny protivietor. Cestou išli našim smerom dve autá. V prvom boli dvaja Nemci, ktorí nás previezli cez ďalší brod a druhé sme len počuli, keďže sme už (21:10) v spacákoch. Momentálne v nás vrie odhodlanie doraziť zajtra zvyšných 35 kilometrov, no uvidíme, čo na to naše nohy, chrbáty, osrdcovníky a miestne počasie. Ešte bude krátka párty (asi 1dcl whisky pre všetkých troch) a potom chladná noc. Jáj, dnes sa nás Libor pokúsil rozosmiať tým, že si obliekol gate hore nohami. Zasmiali sme sa znovu schuti. Ináč taký deň o ničom.

POCHOD NA ASKJU - 7.DEŇ (PRŠÍ)

Nastal ďalší deň a my sme ešte stále (10:55) v stanoch a čakáme, keď prestane aspoň na chvíľu pršať, aby sme mohli zbaliť mokré stany a vydať sa do mokrého piesku. Takže dnešný deň rozhodne nebude o ničom. Libor sa cíti príjemne, vraj ho máme zobudiť. Jure sa cíti fajn a dumá nad prechodom Maďarska. Chce to urobiť budúci rok, ale tak, aby po ceste bolo dosť telefónnych búdok, aby po nás hocikedy mohli prísť kamaráti autom. Vraj vystúpi aj na najvyššiu horu Maďarska. Tomu príliš neveríme. Maťo sa cítim skvele. Libor si leží uprostred čokolád a Jureho bolí voľajáka kosť. Libor tvrdí, že dážď sa ukľudnil.

ČERSTVÉ VITAMÍNY

Od príchodu na Island sme zjedli: 3 cibule, 7 zemiakov, 6 jabĺk, 3 rajčiny, 2 mandarínky a 3 banány. A Maťovi sa raz snívalo, že jedol veľké čerešne.

Keď sa konečne dážď ukľudnil, zbalili sme mokré zapieskované stany a vydali sa na cestu. Po asi 200 metroch sme spôsobili dopravnú zápchu, keď sme zastavili kolónu štyroch nemeckých vozidiel s pohonom na štyri kolesá a rozdelili sa do nich. A posledných 35 kilometrov Odadahraunu sme sa pohodlne odviezli. Nemci sú občas zlatí ľudia. Na č.1 nás vysadili a my sme s optimizmom v duši vyrazili na východ k najbližšiemu kempu. Keď optimizmus začal dochádzať, dali sme pauzu a stopli islandského starého pána, ktorý nás odviezol na žiadanú lokalitu. Síce sa dosť čudoval, kde to chceme ísť, ale čudoval sa po islandsky, tak sme s ním veľmi neporiešili. Náš vytúžený kemp a teplá kava sa na očakávanom mieste nekonali, keďže posunuli cestu. Islandskí kartografi sú huncúti.

Tak sme sa pekne prepochodovali späť na novú cestu a začali stopovať. Preventívne oboma smermi, aby sme sa pri lokálnej hustote dopravy zahriali. Prekvapujúco rýchlo sme sa viezli s dvoma Angličanmi späť na Mývatn a po 6 dňoch sme opäť späť v našom obľúbenom kempe. Horúce sprchy boli skvelým zážitkom, paella, káva, pivo, syr, chlieb takisto.

Civilizáciu si človek vie vážiť, až keď ju chvíľu nemá. Nás pochod na Askju sa tu teší celkom peknej pozornosti. Vyzerá, že sme tam boli tento rok prví a cestu otvárajú až za dva dni. Čiastočne šírime "pozitívny obraz Slovenska." Škoda, že nemáme správne vlajky. Turistická sezóna sa rozbieha, objavujú sa prví zúfalci na bicykloch, skupina slovenských policajtov s deťmi (Švédi v bielych autách so zelenými pruhmi), veľa Nemcov, obchody sú otvorené aj cez víkendy. Už sa tešíme na najbližšiu plaváreň a horúce bazény.

A tak sa skončil náš týždenný výlet do najväčšej pustatiny Európy. Bolo to nádherné aj keď náročné. Prežili sme.

Hofn