ASKJA (17.6.1998)

POCHOD NA ASKJU - 4.DEŇ

Libor dnes (štátny sviatok Islandu) spal v "geopatologickej" zóne a po jeho ranných rečiach o osrdcovníku sme ho preradili z pozície lekára výpravy do pozície geopatológa výpravy.

Je 17. 6. 1998, 13.00 (skoro presne) a sme vylezení na ďalšom mieste, o ktorom sme hovorili, že "tam asi nepôjdeme." Sedíme na ruksakoch v sedielku, pred nami sa rozprestiera Askja a "jazierko" Öskjuvatn. Kúsok ďalej vpravo potemnelý Vatnajökull. Skoro všetko je biele, s čiernymi bodkami a fliačikmi. Z jazera vidno len kúsok kraja a veľký ľad a ten ostrovček, ktorý má len niečo vyše 20 rokov. Zľava (východ), ako sa zdá, ide zlé počasie. Momentálne je prekrásne, prekrásne.

Cestou hore sme museli obísť jedno jazero ukryté pod snehom. Mysleli sme aj na lavíny, ktoré tu očividne sem-tam spadnú.

SÍRA, MANDARÍNKY A RYŽA

Skvelá túra pokračovala snehovým poľom, pod ktorým bola čerstvá láva. Slniečko svietilo. Pohoda. Z dnešných zhruba 25 kilometrov sme veľkú časť (dve tretiny) prešlapávali snehovým poľom, zväčša nie príliš hlbokým, občas po kolená. Výborne sa opäť osvedčili naše skvelé návleky a Meindle (a Jureho Salomony, samozrejme). Namiesto lávovej púšte sme občas skoro zapadli do lávového bahna a občas sa robili obchádzky okolo jazierok pod snehom. Inak krásna túra. Na druhom konci krátera nás po 2 hodinách zaviedla vôňa síry k jazieru Víti. Je to jeden z kráterov na dne krátera Askja. Vznikol pri výbuchu sopky v roku 1875. Je to jama s priemerom asi 100 metrov a hĺbkou asi 30 metrov. Na jej dne je modré jazierko, okolo ktorého sa zo skál valia oblaky síry. Cesta

Tak sme sa do nej namočili. Smrdela sírou, ktorá okola nás bublala. Riadne sme sa zašpinili sírovým blatom. Víti bolo podľa Libora skvelé. Akurát by sa zišla trochu teplejšia voda a menej sa prebárajúce bahno. Takto sme sa báli ísť ďalej od brehu, aby sme sa do toho bahna nevnorili prihlboko. Keď sme liezli zo smradľavej diery von, stretli sme človeka. Takmer po troch dňoch niekoho iného, než sme my traja. Bol to Islanďan, ktorý si privyrábal tým, že vodil turistov po Islande. Tentoraz to bol nejaký nemecký lúzer, ktorý chodil v igelitových sáčkoch a všetko filmoval. Nemec bol úplný lúzer, lebo keď sme mu ukázali našu absolvovanú a plánovanú túru, tak mal pocit, že pôjdeme pešo aj zvyšok cesty do Reykjavíku. Keď sa tak pozeráme na pomer našej cesty k mape Islandu, tak máme tiež ten pocit.

Nad jazerom Víti bol kopec kameňov s nejakou pamätnou doskou (zrejme prvým prišelcom). A v hŕbe kamenia bol plechový kufrík. Potešili sme sa, že na ňom bude nápis Appolo a vnútri isto niečo chutné alebo zaujímavé. Kufrík to bol však len obyčajný a vnútri bola vlhká kniha návštev. Tak sme sa do nej zapísali ako prví od októbra minulého roku. Hohó.

Islanďan nám odviezol baťohy a tak sme sa len tak naľahko v drobnom snežení dostali do ďalšej chaty (Dreki). Tu už Islanďan pojedal so svojim Nemcom čosi. Islanďan bol fajn - čo-to poradil a za hlt whisky nám dal dva mandarínky, nejaké sendviče, keksy a zopár syrov. Poteší. Tečúca vody v okolí je smiešna, lebo na jej hladine plávajú kamienky z pemzy, čo je hornina, ktorá je má menšiu hustotu ako voda a do celého okolia sa dostala práve z krátera Víti. Pemza je to, čo sa používa v kúpeľni na obrusovanie tvrdej kože z chodidiel.

Polievka sa Liborovi nevydarila, Jure smrdí sírou a vylial takmer vriacu vodu. Vonku začalo pršať. Kvapky dažďa pomaly stekajú po okne - náš prvý dážď na Islande.Teplota vzduchu je vonku 5 stupňov Celzia, vnútri 14 stupňov Celzia. Je 20:45 a ryža už buble. Snáď z toho nebude ďalšia erupcia. Večera pozostáva z polievky a ryže s tuniakom. K tomu syr Babybel. Ako dezert mandarínky a k tomu voda s Calciom.

OČKO

Už sme hrali aj karty - mariáš a očko. Vyzeralo to tak, že Libor naschvál prehrával. Ktovie prečo?

Herdubreid