ODADAHRAUN (14.6.1998)
POCHOD NA ASKJU - 1.DEŇ
Po
veľkých prípravach sme vyštartovali na dlhý (plán 8 dní) na Askju a späť. Keď
sa nám nepodarilo dostať na Snaefesjokull ani do Horstrandiru, tak sme chceli
vidieť aspoň Askju. Akurát, že cesta na Askju je po zime ešte stále uzavretá
a tak jediný spôsob dopravy je po vlastných. Cesta ide cez lávovú púšť menom
Ódadahraun, najstudenšie a najsuchšie miesto (100x100km) na Islande. A vraj
aj najväčšia pustatina v Európe.
Urobili
sme obrovský nákup potravín rozrátaný na 8 dní, nabrali 8 litrov vody (dúfame,
že aspoň na dva dni). Doobeda bol voľný program. Libor bol v parnom kúpeli pre
lokálnych obyvateľov. Bolo to výborne, len miesto uteráka musel použiť vreckovku.
Ďuro bol pokecať s Guđrun v info centre a Maťo pozoroval vtáky. Keďže sa štartovalo
o 18:00, prešli sme sa k nejakej hore, asi 15 kilometrov. Testovali sme orientáciu
podľa buzoly aj s magnetickou deviáciou, uvidíme ako to bude fungovať ďaľšie
dni.
Pozn. Klimatex je skvelá vec - Libor má tričko už na sebe vyše týždňa a stále nesmrdí (ani Libor ani tričko).
POCHOD NA ASKJU - 2.DEŇ (OD KOLÍKA KU KOLÍKU)
Po
včerajšej krátkej (15km) chôdzi k hore Sellandafjall, sme sa dnes vydali do
Odahraunu. Pri plánovaní v Bratislave sme si povedali, že tam asi nepôjdeme.
Nuž a tu sme. Na druhom konci Oudadahraunu, pod Askjou. Živí a vcelku zdraví.
Po rannom štarte (9:30) sme kráčali najprv v sprievode odporných, hnusných a
vtieravých mušiek (sú všade, ešte aj tam, kde inak nie je nič) pod horou Sellandafjall.
To bolo ešte v poriadku, keďže cesta viedla trávnatou krajinou.
Ďuro práve zametá lávu v chate a povedal toto: "Ktovie, či sú tí Česi schopní zapôsobiť na nejakého Islanďana tak, aby im dal rybu." - Ak niekto o takom prípade viete, napíšte nám.
Takže,
keď sme sa snažili zamerať (čo bola veľmi častá, zaujímavá a životudôležitá
činnosť počas nášho dnešného výletu) a mali sme mapu s kompasom na zemi a potom
sme kompas dvihli asi o 1,5 metra nad zem, tak rozdiel bol 20 stupňov. Dosť
veľa na zlú navigáciu. Povedali sme si, že skúsime významné kóty, keďže bolo
jasno. Tak sa nám darilo odhadnúť našu polohu s presnosťou +-5 kilometrov. Jáj,
a kóty sú na rôznych mapách toho istého územia rôzne. A mapy vedľajších území
sa neprekrývajú, chýba tam zvyčajne nejakých 20 kilometrov.
Ešteže naša včerajšia trasa bola z väčšej časti vykolíkovaná žltými kolíkmi. Bez nich by sme boli doslova stratení v lávovom poli, ktoré vyzerá ako asfaltová cesta po zemetrasení (akurát, že namiesto asfaltu je tam ostrá, topánky režúca láva), alebo v púšti lávového piesku. Kolíky sú však len obyčajné kolíky, ktoré ukazujú, či máte ísť svojim terenným autom vpravo alebo vľavo. Žiadne vzdialenosti. Načo, keď tam nikto nechodí pešo. A túto zimu to tuším ešte neprešiel nikto ani autom. Tak sme bolii zrejme prví, čo sme sa drbali celou cestou. S navigáciou bol jeden podstatný problém - posledné tri hodiny sa stále usudzovalo, že chata je už za každým hrebeňom. A nebola.
Najhoršie
nie je to, kadiaľ sme pochodovali, ale koľko sme pochodovali. Štart 9:30, príchod
(našťastie) na chatu 22:30. Efektívny čas pochodu asi 8-9 hodín, samozrejme
s ruksakmi dobre nad 20 kg. Navyše sme si neboli úplne istí našou navigáciou,
tak sme mali šetriaci vodný režim. Keby sme tú chatu nenaši, tak by to bolo
veľmi zlá noc. Laickým odhadom sme prešli dobrých 40 kilometrov. Vzdušnou čiarou
sme prešli skoro 35 kilometrov, ale cesta sa furt vrtela a obchádzala pre nás
neviditeľné (alebo aj viditeľné a zjavné) nepriechodné miesta. Napríklad hneď
poobede ten vysoký "trávnatý" ostrov s dierami na skrývanie oviec. Potom sa
cesta občas zatočila na hodný kus doľava (DEPRA -> rovno do stredu púšte) a
potom zasa na hodný kus doprava (RADOSŤ -> smerom von z púšte a naším smerom,
"k chate").
No
a potom, keď to vrtenie skončilo a vedeli sme už na isto, kade tá cesta vedie,
začali sme si myslieť, že už sme na chate. Trvalo to však (po piesku - konečne
naozajstná púšť) ešte asi 4 hodiny. Navigácia (hoci Libor pochválil) nebola
žiadna veľká sláva, smer sme sa naučili určovať (s drobnými problémami) dosť
rýchlo, ale vo vzdialenostiach sme veľmi zlyhali. (Pravdu povediac, nečudo,
lebo chata je na mape zakreslená asi 5 kilometrov vedľa.)
Až
tuná neďaleko, keď už únava vrcholila a Ďuro bol poslaný (má z nás najlepší
zrak) k jednému skalisku určiť, či to nebodaj nie je chata, Maťo (ó veľký navigattore!)
kukol poriadne do mapy a určil polohu chaty presne na 200 metrov (asi tak, že
tam niekde, pod tým, alebo pod tamtým svahom). Bolo v tom aj kus psychológie,
keď Libor vyrazil a vzdialil sa, Jure s Maťom si priznali, že je to asi ešte
o kus ďalej. Našťastie, pravda (t.j. chata) bola niekde uprostred. A potom sme
už asi za dvadsať minút túto vynikajúcu chatku zbadali.
ČOSI Z HISTÓRIE OUDAĐAHRAUNU
Americkí astronauti tu pred pristátim na Mesiaci mali geologický výcvik. Konkrétne v kráteri sopky Askja. Zrejme je to miesto na Zemi, ktoré najviac pripomína mesačnú krajinu.
Vraj sa tu skrývali trestanci. Napr. v rokoch 1774-1775 sa tu ukrýval zločinec Fjalla. Vybral si tú lepši časť pustatiny, keďže sa živil korienkami a surovým konským mäsom. Ktovie ako dlho tu vydržal?
POCHOD NA ASKJU - 3.DEŇ
Dnes
sme prekvapujúco čulí, najmä Ďuro, ktorý nás všetkých buzeruje, aby sme upratovali.
Celé to tu teraz zametal a teraz núti Maťa umývať hrniec. Libor sa spokojne
zotavuje v spacáku, takže zatiaľ na neho Ďuro nemá. Nikto z nás podľa vlastných
vyjadrení ešte v živote nebol taký unavený. Čaj, polievka, fazuľa, slanina zlepšili
situáciu, akurát sme sa všetci zobudili o tretej ráno na východ slnka. A tak
sme tu, v chalúpke, dnes celý deň a zajtra ráno (ak Liborovi klesne teplota)
skúsime ísť ďalej. Začali sme znovu plánovať (s presnosťou na dni!) a Murphy
sa nám určite smeje.
Za prenocovanie v tejto chate po nás nejaký papier na stene chce 850,-ISK. Hm.
Maťo práve zistil, že vanie vietor východných smerov. Nevieme, čo to znamená, ale ak sa Ďuro nemýli, tak podľa predpovede v novinách zmenu počasia. Nemýlil sa. Ideme jesť. Chilli. Pálilo to ako ďas, ale už sme to zajedli chlebom so syrom a salámou.
Po necelých dvoch týždňoch na Islande dobre vyzeráme. Keďže stále svieti slnko, tváre a ruky po zápästia máme opálené do čierna. Všetci máme zhorené uši, najhoršie Ďuro. (Všetci máme uši biele od Panthenolu.) Libor s Maťom sú už slušne zarastení. Každý má nejaké drobné ranky a podstatne viacej vrások (najmä od slnka). Napriek tomu, že neprší, svedomito sa osvedčuje naše vybavenie. Topánky dostali zabrať svoje v ostrej láve, vodný test pri našom jedinom brode zvládli na jednotku. Pri brodení (a niektorí aj pri chodení) už boli nasadené aj paličky a návleky. Na udržanie teple sa kombinácia Klimatex, Polartec, Goretex veľmi osvedčila. Šedý Klimatex je lepší ako modrý (dierkovaný), keďže je skutočne suchý a nesmrdí (na základe Liborovej už asi 9 dňovej skúsenosti). Nenahraditeľná vec sú vesty, Liborova už musela podstúpiť odľahčovací proces, keďže si už nemohol cez ňu zapnúť bundu. Ale je fajn mať okamžite po ruke Niveu, krém na opaľovanie, krém na pery, nôž, peniaze, letenku, doklady, karty, zapaľovač, ploskačku, fajku, tabak, zubnú kefku, lyžicu, fotoaparát, buzolu, slnečné okuliare, náhradné okuliare, okružný autobusový lístok, elastický obväz, denník a aktuálne mapy. Vesta síce váži asi 3-4 kilá, ale človek má skutočne všetko potrebné po ruke.
PÁR SLOV ZDRAVOTNÍKA (LIBORA)
Svedomito si dávame vitamíny, keďže čerstvé ovocie a zeleninu nemáme. Z ostatných vecí používame skoro stále Pedik (púder na nohy), dezinfekcie (Mesosept, tea tree oil), Libor mám teraz nasadený Anopyrin a občas preventívne Paracetamol. Dnes si svedomito vymývame prach z očí Ophtalom a ešte si ošetrujeme spálené uši Panthenolom. Ako výborná pomôcka sa osvedčil švajčiarsky nôž a najmä pinzeta, ktorú používame na vyberanie zatúlaných mušiek z očí. Mušky sú dvoch typov - tie čo štípu (bitmý) a tie druhé. Nás otravujú iba tie druhé, ale zato svedomito. A to ešte nie je vraj sezóna.
VODA V PÚŠTI
Keďže sme boli včera v púšti, tak sme boli veľmi opatrní s vodou. Pred vstupom do púšte sme mali spolu 7,5 litra vody. V najhoršom prípade by sme vydržali dva dni. Keďže sme nevedeli, čo nás čaká, tak sme dokonca rátali hlty vody. Zvyčajne sme si dali 2 hlty na prestávku, čo bolo 1liter/10km (všetci spolu). Keď sme zbadali snehové polia, už to bolo OK. Všetok sneh na okolí leží na tmavej a priepustnej láve a tak voda, ktorá sa topí steká priamo do lávy. Našťastie sme však našli kúsok od chaty niekoľkometrový pramienok vody. Vytekal spod snehu a o niekoľko metrov ďalej mizol v láve. Trávime teda čas, ktorý by sme venovali topeniu snehu, ďalekým pohľadom na vzdialené kopce, dumkám o cestovaní na Islande a písaniu.
STOPY CIVILIZÁCIE V PÚŠTI
Práve sme zistili, že sme včera počas nášho putovania videli tieto stopy civilizácie: 1 ohorok (Ďuro), 1 železný krúžok (Libor) a 1 zhrdzavenú plechovku (Maťo).