MÝVATN (12.6.1998)
Devil's Piss je jeden z lokálnych názvov jazera Mývatn. Je okolo toho nejaká príhoda, ale podstata je tá, že diabol čural proti Slnku a vzniklo z toho Mývatn. Dnes to bol plne vulkanologický deň - najprv továreň na paru s modrou teplou sírovou lagúnou. Potom sme sa priotrávili pri sulfarelách (sírne sopky?) a nasmradli pri bahenných sopkách. Všetko naokolo bublá, dymí, hučí a varí sa. Chvíľu sme pochodovali pri praskline oddeľujúcej Ameriku a Európu. Z nej sa tiež dymí a v jednej jaskynke bola aj voda. Vyzeralo to ako vhodné miesto na náhradnú cestu do stredu Zeme, ale voda mala asi 50-60 stupňov Celzia.
Potom
sme pochodovali cez staré lávové pole a overili sme si "humorné" poznámky o
rozrezávaní Goretexových topánok na láve. Dobré peklo. Vyliezli sme na nejaký
rozpálený čierny veľky starý kráter, ktorý vyzeral ako haldy v Žiari nad Hronom.
Žiadna flóra, žiadna fauna. Ešte sme sa potom trepali cez ďaľšie staré lávové
pole, mierne porastené brezami a značne rozstrapkané. Veľmi turistická časť,
značené chodníky, tabuľky, zájazdy.
A
ukončili sme to šesť kilometrovým pochodom po asfalte a kilometrovým šprintom
do obchodu na "pivo." Miestna plaváreň po Akureyi nás natoľko sklamala, že sme
odtiaľ odišli hneď po zaplatení. Iba jeden bazén na plávanie, žiadne horúce
bazény. Ešteže nám vrátili peniaze. Zato informačné centrum je tu skvelé - treba
tam chodiť bez topánok, ale skvelý personál (ó, sladká Gudrun), otvorené do
22:00, kútik pre deti, vzorky kameňov, veľa kníh, lehátko. A dúfajme, že zajtra-pozajtra
aj Internet.
Pomaly sa tu začínajú objavovať aj turisti, v kempe je nás asi 15 stanov, väčšinou Nemci. Majú tu skvelé horúce sprchy namiesto horúcich bazénov na plavárni (kohútik s teplou vodou v sprche má tri polohy: 30, 40 a 50 stupňov Celzia), práčovňu, sušiareň a iné vymoženosti, ktoré sme ihneď využili. A ešte komáre, ale zatiaľ neštípu. Barbara (ešte stále sa nás drží) má zajtra narodeniny, tak dostala koláč a mali sme malú párty. Ale keďže nastala pravidelná večerná kosa, tak sme to zabalili skoro.
ISLANDSKÉ VZDIALENOSTI
Je ďalší deň a všetko je tu 2x ďalej a všetko tu trvá 2x dlhšie ako tvrdia domorodci. Už sme spomínali príhodu prvého dňa s kempom v Reykjavíku. Dnes (13.6.1998) bolo na jednej smerovke 3 km a trvalo nám to, akoby to bolo 5 km. Hneď potom bolo tabuľka 300 m a prešli sme asi 500 m. Ako vraví Ďuro: "Všade chodia autom, zmrdi." Pri bahenných sopkách a sulfarelách sme stretli ľudí z informačného centra. Zahladzovali stopy po turistoch, ktorí prešli za vyhradenú zónu, aby ich nenasledovali iní. Vyzerá to tak, že dosť často sa nejaký turista stane neúmyselným tvorcom nového krátera (napr. francúzsky kráter). Bahenné sopky sa každý rok posúvujú, takže musia meniť značenie.
BICYKLOVANIE NA ISLANDE
Maťa
sme presvedčili, aby sme si požičali bicykle. Drbali sme sa 40km k jednému vodopádu
(Detifoss) a potom späť. Po ceste určenej pre autá s pohom na všetky štyri kolesá.
Trvalo nám to 9 hodín. Mali sme pritom len jednu konzervu tuniaka, jedny sušienky
a zopár hltov vody. Zatiaľ najhorší deň na Islande. Nikdy viac (aj podľa Libora
- protivietor, piesok, rolety na ceste). Ale vodopády (Detifoss, Selfoss) boli
dobré. Detifoss je vraj najväčší v Európe, asi prietokom.
JEDNA PESIMISTICKÁ MYŠLIENKA O ISLANDSKÝCH DEŤOCH
Na tom "nikdy viac" vodopáde okrem nás nebol nik. Celý deň. Tak Ďura napadlo, že u nás by tam v takýto pekný deň, v sobotu cez prázdniny, bola kopa rodín s deťmi. Čo keď majú miestne deti dokonalé (vskutku) ihriská a spústu prázdnin, ale nechodia na výlety s rodičmi? Ďuro by mal ešte napísať o miestnej smiešnej faune, ale pekelne ho okrem všetkého ostatného bolí aj ruka, a tak to necháva na inokedy.
Dobrú noc.