PRÍLET (3.6.1998)

Viedeň 16:50

Vo Viedni bolo veľmi teplo, našou jedinou starosťou našťastie bolo zásobiť sa alkoholom v Duty Free Shope. Krátku súťaž nakoniec vyhral Johnie Walker, keďže alkohol na Islande mal slúžiť hlavne na lekárske účely. Letecká spoločnosť SAS je riadne lúzerská, lebo ako stewardov zamestnáva skrachovaných hercov, ktorí nevedia, ako sa zachraňuje z lietadla. Na letušky sa najlepšie hodí slovo principál - človek radšej ticho sedí a snaží sa neupútať pozornosť, aby nebol zahriaknutý. Jedlo sa rozhadzuje vo veľmi slušnom tempe, jediná teplá časť je žemľa.

Kodaň 18:40

V Kodani bolo príjemne. Mali sme tam len krátku dvojhodinovú zastávku, no využili sme ju na stretnutie s našou dánskou kamarátkou. Heidi síce chvíľu trvalo, kým trafila na letisko a potom sme spoločne dlho dumali nad tým, ako sa dostať k autu zaparkovanému za mrežami parkoviska. Nakoniec sa nám to podarilo a stihli sme veľmi rýchly piknik na brehu mora. Popíjali sme chutných Tuborgov a Carlsbergov, pojedali výborné obložené žemle, fotili sa, obzerali, ako rýchlo starneme, a rozprávali o veciach, na ktoré v našich emajloch zabúdame. Celé sme to stihli za necelú hodinku. Liborovi ešte pred odletom stihla vypadnúť vreckovka. Prišiel k nemu malý, asi 10-ročný mládenček a podal mu ju. Potom sedel asi dve sedadlá od nás v lietadle do Keflavíku (to je letisko neďaleko Reykjavíku, kde pristávajú všetky medzinárodné lety na Islande). Takže to bol náš prvý Islanďan.

Kodaň 22:00

Na rozdiel od SAS-u Icelandair splnil všetky očakávania. Letušky sú sympatické, veľmi pekné a mladé, väčšinu času sa usmievajú, jedlo je chutné a teplé a ešte aj pohľad z okna je lepší. Lietadlo bolo poloprázdne, no letelo s nami zopár detí, ktorým milé letušky venovali všemožnú pozornosť. Mali pre nich nachystané knihy aj hračky. Slnko vyšlo chvíľu potom, ako sme vzlietli z Kodane a už asi nezapadne. Leteli sme totiž smerom na západ a slnko postupne vychádzalo. A okolo polnoci nám pražilo do okien, takže sme museli v lietadle zatieniť. Pocítili sme prvý záblesk prohibície na Islande, keď sme za pivo v lietadle platili. Príloha v denníku (120 stranovom, čiže 1 strana na 2000 obyvateľov) je celá venovaná rybám a strojom na čistenie rýb - bola skvelá. Človek si prečíta v islandských novinách o raketopláne a potom má pocit, že pristáva na Mesiaci či Marse. Island na vlastné oči je ešte lepší ako na fotografiách. Jazerá všetkých farieb, krtince, dymiace pramene, sopečné polia, najlepší možný prílet.

Keflavík 23:10 (01:10 nášho času)

Letisko, pasová kontrola, výmena nemeckých mariek za miestne koruny. Ujo kontrolór pasov mal taký papier, na ktorom mal (podľa neho asi všetky) krajiny a písal čiarky podľa prišelcov. Pre nás založil nový riadok - Slóvákia. Prvé kroky na vytúženej islandskej láve a prvý kontakt s miestnou povahou. Na okienku nápis "predaj lístkov na autobus," no chlapík za okienkom na našu prosbu o lístky do Reykjavíku spokojne odpovedal, že on lístky nepredáva. Vraj si ich máme kúpiť v autobuse. Aj sme si ich kúpili a potom sme sa celí vyjavení z miestnej krajiny hodinku viezli do Reykjavíku. Tam nás jeden domorodec nasmeroval na kemp, kde sme si postavili stan a hlboko v noci, pričom bolo vonku stále jasno, zaľahli do spacákov.

Ozaj, pred letiskom nás vítala obrovská plastika, ktorá nápadne pripomínala mužskú spermiu. Ktovie prečo?

Reykjavík