HISTORICKÁ POZNÁMKA O ISLANDE A SLOVENSKU
Pred nejakým časom vyšiel v našich končinách cestopis istého moravského cestovateľa z tuším sedemnásteho storočia, ktorý, verte či neverte, navštívil Island. Písal tam o ňom ako o krásnej krajine obývanej malými smradľavými ľuďmi, medzi ktorými si našinec pripadá ako obor. Na vstup do ich obydlí vraj bolo treba naozaj slušnú dávku sebazaprenia a zvedavosti, špina a chudoba tam bol podľa všetkého neúnosná.
Pred nejakými päťdesiatimi-šesťdesiatimi rokmi bola situácia bez pochyby iná, stále však na tomto ostrove živoril jeden z najchudobnejších národov Európy. V centre kontinentu vtedy sídlil národ, ktorý obýval nádejnú a vcelku prosperujúcu krajinu, a mal šance a príležitosť zaradiť sa medzi spokojných a sebavedomých Európanov. Keby vtedy niektorý z Islanďanov obetoval celoživotné úspory a rozhodol sa podívať na Slovensko, určite by zatúžil, aby aj u nich raz bolo tak, ako tu.
Toľko vari na úvod. Úvahy, ktoré nasledujú, nás neodbytne prepadli, keď sme sedeli pri zmrzline v detskom parku (spojenom so ZOO) v Reykjavíku a pozorovali ľudí okolo seba.
Bolo krásne nedeľné popoludnie, teplota vystúpila na závratných 15 stupňov. Všade okolo nás sa hrali polonahé deti. Úplne samozrejme si užívali detský raj, ktorý pre ne postavili ich rodičia a starý rodičia. Rovnako samozrejme, ako si niečo také naše deti užívať nemôžu. Prečo?
Prečo by deti u nás nemohli jazdiť na motokárach, na ktoré je jediným vstupným trpezlivosť pri vystátí radu, člnkovať sa v plytkom jazierku bez toho, aby ich neustále niekto okrikoval, a riadiť do sýtosti malé motorové člnky na vysielačku a pretekať s kamarátmi? Postaviť parčík podobný tomu v Reykjavíku by určite nebolo príliš drahé (odhadom asi ako 10-20 m diaľnice).
Problém je v tom, že u nás nikomu nič také nenapadne. A keď aj napadne, hneď nájde veľa ďalších "dôležitejších" vecí, ktoré treba spraviť. A aj keby predsa zabojoval s veternými mlynmi a niečo také postaviť dokázal, ako dlho by to vydržalo? Niečo by sa občas pokazilo a nik by to neopravil. Po večeroch by postupne mizli dobre zamknuté a psami strážené motokáry. Aby dieťa dostalo loďku, musel by jeho rodič odovzdať občiansky preukaz a zaplatiť zálohu. Deti by každý okrikoval (v prvom rade vlastní rodičia), aby nevystrájali, a aby už išli domov. O pár týždňov by všetko spustlo a zapadlo do nášho šedivého prostredia.
Nuž tak. Nejde samozrejme "len" o detské ihriská. Ide o to, že nás za posledných pár desiatok rokov dobehli outsideri o celé kolo.
Kým sa za posledných 50 rokov u nás zabetónovávala partia zločincov a prospechárov, a kým sa každý snažil prelízať aspoň k odrobinkám z ich poľovačiek z helikoptér, Islanďania pomaly bohatli. Kým sa u nás deformovali chrbtice od neustáleho predkolonu pred sviňami na významných aj bezvýznamných stoličkách, Islanďania sa postupne vystierali a zisťovali, že je možné vybudovať spoločnosť, kde poslanca či ministra oslovuje každý krstným menom, a pritom rešpektuje určené zákony a pravidlá. Kým sa u nás udomácnilo zbojnícke príslovie "kto nekradne okráda rodinu," zvykli si Islanďania nechávať pred obchodom naštartované a odomknuté autá a pritom spokojne nakupovať, či sa len tak rozprávať s predavačkou.
Kým u nás kvasila nenávisť k okolitým národom a ku všetkému inakšiemu, získavali Islanďania sebavedomie, zaoberali sa svojou históriou a so svojimi bývalými dánskymi okupantami sa skamarátili natoľko, že im tí len tak mirnix-dirnix vrátili celú kopu nepredstaviteľne vzácnych stredovekých manuskriptov. Kým u nás naše mamy po osem a pol hodinách v robote vystávali rady na záchodový papier a banány, na Islande volili sympatickú pani za prezidentku, ďalšiu za predsedkyňu parlamentu a zopár iných za poslankyne. Kým u nás zúril komunizmus, na Islande vznikala normálna krajina, kde má každý slovo, kde sa riešia skutočné problémy obyvateľov, a kde má človek pocit, že štát je jeho strýkom a nie nenávideným feudálom.
Ako sme už spomínali, tieto úvahy nám napadli vo chvíľach, keď bolo všetko okolo nás osvetlené jasným slnkom a v priezračnom islandskom vzduchu sme videli vari tú najspokojnejšiu tvár tejto krajinky. Preto sa asi dá namietať, že existujú objektívne príčiny, dejinné súvislosti, dôsledky kauzality sveta a tak. Iste. Ale aj tak máme pred sebou kopu roboty a okolo seba kopu zadkov, ktoré treba nakopať.