PUBLIKÁCIE
Necenzurovaný denník výpravy (jún1998)
Libor 1.DEŇ - LET
SAS je lúzerská spoločnosť, lebo ako stewardov zamestnáva skrachovaných hercov, ktorí nevedia ako sa zachraňuje z lietadla. Na letušky sa najlepšie hodí slovo principál - človek radšej ticho sedí a snaží sa neupútať pozornosť, aby nebol zahriaknutý. Jedlo sa rozhadzuje vo veľmi slušnom tempe, jediná teplá časť je žemľa. Na rozdiel od toho Iceland Air spĺňa všetky očakávania. Letušky sú sympatické, dosť, veľmi pekné, a mladé, väčšinu času sa usmievajú, jedlo je chutné a teplé a ešte aj pohľad z okna je lepší. Človek si prečíta v islandských novinách o raketopláne a potom má pocit, že pristáva na Mesiaci či Marse. Island na vlastné oči je ešte lepší ako na fotografiách. Jazerá všetkých farieb, krtince, dymiace pramene, sopečné polia, najlepší možný prílet.
Jure
Ale aj Kodaň ujde, nie? Parkoviská, motorways, Heidi, Elephant, … Slnko vyšlo chvíľu potom ako sme vzlietli z Kodane a už asi nezapadne. Ale spať sa dá celkom dobre.
Maťo 2.DEŇ
Všetko je tu 2x ďalej, ako
tvrdia domorodci. Do kempu to bolo vraj 25 minút, no trvalo nám to určite trištvrte
hodiny. Obchod bol vraj 5 minút ďaleko, no trvalo to 10. Zrejme musíme pridať
do kroku. To sa mi však nezdá, lebo vyzerá to tak, že domorodci sa nikam neponáhľajú.
Supermarket otvárajú ráno až o 10:00. Akurát maličký obchodík bol otvorený už
od 8:00. V ňom sme si kúpili prvé miestne potraviny: poriadne mlieko obsahujúce
3.9g tuku s básničkou:
Biúm, biúm, bamba
Biúm, biúm, bamba!
Börnin littlu thamba
fram á fjallakamba
ath leita sér lamba.
obyčajný miestny chlieb, ktorý tetka v
obchode rozkrojila obrovským elektrickým strojom a skyr, čo je ešteneviemčo z
mlieka. Začali sme si to natierať na chlieb. Hm, to mlieko je skutočne skvelé
- tak dobré som pil akurát na dedine a v Škandinávii. Hor sa do mesta!
Libor
Zabudlo sa na to, že s Kodane sme leteli smerom na západ a slnko postupne vychádzalo. A okolo polnoci nám pražilo do okien, takže sme museli v lietadle zatieniť. Jure Aj príloha v denníku (120 stranovom -> 1 strana na 2000 obyvateľov) celá venovaná rybám a strojom na čistenie rýb bola skvelá. Kodaň, letisko. Liborovi vypadol kapesník. Prišiel k nemu malý, asi 10-ročný mládenček a podal mu ho. Potom sedel asi dve sedadlá od nás v lietadle do Keflavíku. Keflavík, letisko, pasová kontrola. Ujo kontrolór pasov mal taký papier, na ktorom mal (podľa neho asi všetky) krajiny a písal čiarky podľa prišelcov. Pre nás založil nový riadok, Slóvákia.
Martin
Na letisku nás vítala obrovská spermia. Ktovie prečo?
Libor 2. deň (Reykjavík)
Najviac času sa dnes strávilo plánovaním nasledujúceho postupu. Dlho sa rozhodovalo medzi okružným autobusom a prenajatím auta. Prenajatie sa zatiaľ zamietlo z dôvodov ceny a zníženia našej pohyblivosti. Rozhodli sme sa preto pre okružný bus a k nemu ešte západné fjordy. Naplánovali sme si ešte nejaké viacdňové výlety a kúpili lístky. Potom sme si prišli do informačného cetra a tam nám ukázali mapu uzavretých oblastí, ktorá zahŕňala asi 70 percent našich výletov. Ta sme sa opäť preplánovali a ide sa opačným smerom, t.j. na sever. Snaefesjokull už sa teší. Internet café má problém, že sa tam dá pozerať všetko okrem mail.yahoo.com, kde sú naše maily. Tak sme aspoň jeden skúsili poslať, pravdepodobne posledný na dlhú dobu. Telefóny sú lepšie, len majú rýchle impulzy.
Martin PLAVÁREŇ
Náš kemp je kúsok od plavárne, teda veľkého areálu, kde je niekoľko malých bazénov na sedenie s horúcou vodou a dva veľké na plávanie. To všetko samozrejme vonku, takže sedíte vo veľmi horúcej vode a pritom váš nos ňuchá večeru vo vedľajšom dome. Obzvlášť zaujímavé sú maličké bazény s vodou rôznej teploty. V tom, kde bola teplota 40 stupňov Celzia sme si normálne posedeli, no v tom, kde bola teplota 50 stupňov Celzia, nebol nikto. Omočili sme tam akurát prsty na nohách. Tam zrejme volia prezidenta Islandu. Kto tam vydrží živý zopár minút, je prezident. Z ďalších zaujímavostí plávarne treba ešte spomenúť šampón zadarmo z kohútikov a igelitové tašky na mokré plavky a uteráky. Samozrejme zadarmo. Nuž a samozrejme veľmi pekné Islanďanky v plavkách (asi štyri). Jáj a ešte trénerka mladých plavkýň v teplej vetrovke. Chýbal tam akurát kohútik so studeným pivom.
Jure
V Reykjavíku nemajú kryté ulice. To nás klamali. Ale zato majú tie vyhrievané ulice. Dnes sme videli, ako pod ne kládli rúrky s termálnou vodou. Kážu mi, aby som opísal kostol. Je celý betónový, nevieme presne kedy ho postavili, aj keď ja sa tvárim, že viem, a že to bolo v 30. rokoch. Zvonka je skvelý, ale zvnútra ešte oveľa lepší. Biely, vysoký skromný, vysoké okná, veľký, čistý, vysoký, monumentálny organ. Ak sa dobre pamätám, tak v podstate žiaden oltár. Iba po bokoch také ikony. Zapálili sme sviečky. Maťo v spodnom rade, ja v prostrednom a Libor v najvyššom. Dúfajme, že to pomôže.
Libor
Ten kostol vyzerá ako raketoplán, určite tam boli Američania z NASA, keď začali vývoj. A motory robili podľa organa. 4.6.1998, 21:38 Práve sme zažili prvé zemetrasenie! Najprv som si myslel, že niekto hýbe so stanom, ale keď som sa oblial whisky po brade, tak mi to bolo podozrivé. Maťo nepi a cítil to tiež, takže to bolo skutočné. Tesne pred tým hlásili niečo na kúpalisku, asi už vedeli svoje. Aspoň sme zistili, že sú naše stany odolné voči záchvevom zeme.
3.deň - Flatey
Zemetrasenie bolo naozaj, podľa dnešných správ sila 5.3 Richtera, epicentrum 30km od Reykjavíku. Niekto má šťastie, vraj bolo najsilnejšie za posledných 30 rokov. Na figu sa tu stopuje. Cestou na Snaefesjokull sme sa neopatrne odviezli do zlého mesta a tam sme sa už ďalej nedostali. Najbližší bus do správneho mesta je v pondelok (t.j. o 3 dni), tak sme to museli zatiaľ vzdať. Autobusy tu majú mnoho účelov. Okrem ľudí vezú aj poštu, sympatické mladé sprievodkyne, roznášajú noviny a fungujú ako pojazdná tel. ústredňa. Aspoň náš vodič stále telefonoval a raz prebral aj telefón pre Olafssona v treťom rade. Obľúbená zábava Islanďanov je jazdenie. Aspoň kým sme skúšali stopovať, tak okolo nás opakovane jazdili tí istí ľudia. Víťaza sme zazreli asi 8 krát -> jazdil na žltej Vitare s vysokými kolesami, mal dve veľké antény a asi bol na diaľkové ovládanie, lebo stále jazdil dokola. Ostatní sa objavili iba asi 3-4 krát, chodili si nás pravdepodobne obzerať. Zastavili iba dvaja dedovia v rámci akcie "Zastav svojho deda", u ktorých sa nepodarilo prekonať jazykové bariéry.
Maťo
FLATEY Zo Stykkisholmuru nás čakala cesta loďou neviemkam. Ďalšia pekná Islanďanka, ktorá nám vpúšťala na loď, nám potvrdila, že sa oplatí stráviť chvíľu na ostrove Flatey. A veru oplatilo. Flatey je ostrov vtákov a rýb. Žije tam zopár rybárov vo farebných chalúpkach. A ešte tam schnú ryby ako u nás seno. Pokus o kúpu jednej z nich nás zaviedol do bieleho rybárskeho domu, kde nám milá pani ponúkla, že nám nachystá nejakú chutnú rybu. Po krátkej prechádzke sme sa o 22:15 zastavili u tetky a tá nám podala dve krabičky. V jednej boli kúsky varenej ryby a rybacej pečene so zemiakmi a v druhej varené vajcia voľajákych vtákov. Zadarmo. Vraj nech sa jej chlapcom darí pri zajtrajšom love. A zrejme sa darilo, lebo po chutnej rybaco-vtáčej večeri a studenej noci, keď sme prespali západ aj východ slnka, sme sa zastavili u tetky, ktorá nám najprv ukázala v atlase rýb, čo sme včera jedli (bolo to nafúknuté s ostňami a červeným bruchom, tuším lumpfish), a potom nám dala jednu (dávala nám dve, no my slušáci jedni sme si vzali len jednu, netušiac, čo nás v ten deň čaká) platesu, aby sme si ju uvarili na obed. Flatey je skvelý ostrovček a ja chcem byť rybárom!
Jure
Teraz sme na lodi a smerujeme do Brjánslaekuru (to je to Maťove "neviem kam"). Sedíme v Cafeterii, je tu teplo a ide na nás (okrem L.) útlm. O Flatey ešte. Je tam spústa vtákov, vydávajú neustále rôzne zvuky: čajky vydávajú zvuky ako čajky, vtáky Kríjá vydávajú zvuk "kríjá" a ešte sú tam vtáky, ktoré vydávajú zvuk ako veľká útočiaca mucha. Videli sme aj zopár papuláčov (aspoň sme si to mysleli, s odstupom času sa mi to nezdaá veľmi pravdepodobné), asi len z lode, hoci niektorí z nás si myslia, že ich videli aj na brehu. Miestami (najmä na uzavretej východnej polovici ostrova) hniezdia kačice -> ich hniezda sú očíslované, asi to majú adresy. Keď som pri tých adresách, prepíšem adresu tej tety od rybárov: Lina Jónsdottir 345 Flatey Ísland Idem sa pozrieť na palubu. Dovidenia večer.
Libor
Keďže bol piatok večer, tak Islanďania búrili - jazdili do kola po dedine na Zetoroch a chystali sa piť. Pitie sme prespali. Ešte tam je výborný kostol - miesto krížovej cesty sú na stropoch maľby zo života ako lov rýb, robenie člnov, pasenie oviec.
4. deň - križovatka
18:25. Začíname stopovať smer Isafjordur, keďže autobus, na ktorý máme lístok, ešte nepremáva. Našťastie premáva od pondelka (dva dni) a nie od 15.6. ako nás strašili. Podľa Reykjavíku mal premávať už od 1.6., chybička sa vlúdi. Takže máme pred sebou 120km bez dopravného prostriedku. Pri frekvencii áut sa teším na autobus v pondelok večer. Na obed sme si varili platesu od tety Liny. Ďuro ju skvelo ošúpal, Maťo uvaril a ja som celý proces prespal. Ryba bola skvelá, vrátane rybej polievky ako vedľajšieho produktu. Konečne sme si vyšli aj trochu do kopcov - urobili sme výlet do nejakej rokliny s fosíliami. Tie sme síce našli až nakoniec, ale našli. Roklina bola fajn, bolo teplo a na suchom machu sa skvele leží. O hygienu sa človek na Islande obávať nemusí. Asi 500m od nás je jazirko s prírodnou teplou vodou asi 5m nad morom. Typické islandské klišé. Bolo tam síce dosť humusu, ale vylihovalo sa tam lepšie ako v bazéne v Reykjavíku. Moja geologická duša sa začína uspokojovať, vo vrecku sa zbierajú kryštály z Flatey a čakajú na bračekov z ďaľších lokalít.
Maťo Pozn. kuchára:
. Na raňajky sme mali ozajstný apple pie s veľkým kopcom šľahačky,
ktorú nám mladá Islanďanka naberala z vedra, s horúcou čokoládou.
· Na obed bol
vývar z platesy so zemiakovou príchuťou a potom platesa vo vývare z platesy. Bolo
toho málo. A to nám teta Lina ponúkala dve platesy.
· Na večeru zrejme budeme
mať dvoch smiešnych (kolibrík skrížený s kiwi a papagájom) vtákov, ktorí tu štebotajú
na križovatke, a ich vajcia.
Libor O 10km ďalej.
Nič nezastavilo, tak sme sa vydali na večernú prechádzku do Mordoru. A keď sme si vyšlapali asi 500-600 výškových metrov, tak sme postavili tábor. Kúsok od nás je zamrznuté pleso a je celkom slušná kosa - nepodarilo sa nám dostať vodu do varu. Každý vyfasoval dvojitú dávku vitamínov, preventívne Paracetamol, dvojitú vodku a skoro najteplejšiu variantu nočného oblečenia zahŕňajúc čiapku na hlave. Bude výborná noc.
Maťo (pozor zlé slová) Bola. PIČIKOKOT
Dnes bol deň, keď sme objavili pičikokot. To je, keď chodíte po Mesiaci a sem-tam okolo vás prejde auto, pričom nezastaví. A ubúdajú vám pochutiny v baťohu. Potom po chvíli prídete k Dindipindí, kde si chcete dať pivo a stretnúť nejakého domorodca. Dindipindí je pritom len veľký foss (vodopád) kúsok od mora. Pekné, akurát do najbližšej dedinky je ešte 22km. A tak si potom večer prepichávate otlaky a máte chuť si urobiť kurz kapitána Korkorána.
Jure
Nakoniec to vôbec nie je zlé. Libor vykrikuje, že mu je horúco v stane a v spacáku (je trištvrte na deväť). Maťo sľubuje, že zajtra si (konečne) dá nové trenírky. Možno už dnes. Asi pred hodinkou sme mali nedeľnú večeru (je nedeľa). Výbornú. Jednu konzervu jeleňa, naozajskú hotovú polievku s knedličkami (2 druhy knedlíčkov), čaj s keksíkmi, čo nám dali dobroprajní domorodci, keď sme im vysvetlili našu situáciu. Ešte asi bude párty (keď Libor zaspí). Začína pofukovať, na mori sú dosť veľké vlny, uvidíme, ako bude zajtra …
Libor
Dindi-pindy sa volá správne Dynjandi a je to celkom dobrá nádavka. Vzhľadom
na to, že za posledných 24 hodín sme prešlapali skoro 40km cez Mordor, je to úplne
pochopiteľné. Horúco mi je, lebo mám úplne spálenú tvár a ruky, dosť nepredpokladaný
zážitok na Island. Party sa už zúčastňujem, len vodka pomaly končí. Ale zajtra
večer ide autobus do vytúženého Isafjorduru (možno). Vodič už o nás vie. V Mordore
sme objavili tri pravidlá:
1. Vždy, keď vyzerá, že cesta dosahuje vrchol, za ním
sa objaví ďaľšie stúpanie.
2. Vždy, keď to vyzerá na jazero, tak tam nie je a
o 100m vyššie to vyzerá, že jazero je.
3. Nič nepomáha aby človek neveril, že
pravidlo 1 občas neplatí. A vždy sa zmýli.
Už je aj druhému stanu horúco. V noci
bolo až moc teplo, dnes skúšame ľahšiu variantu. A to sme spali skoro najvyššie
ako sa dalo.
Maťo ŽUŽLANIE TRESKY
Čo platilo včera, už neplatí. Chystáme sa na veľmi studenú noc. More nezamrzne, keďže je slané. My sme pred chvíľou žužlali suchú tresku so slaným maslom a tak snáď tiež nezamrzneme. Konečne mi prsty smrdia rybacinou a dnes som takmer pohladkal puffina-papuchalka-papuliaka. Na opačnom brehuu fjordu (Ísafjordur) sú už zasnežené kopce Hornstrandiru. Takže vyzerá to tak, že už sme si zvykli na Island (aj na seba) a ozajstné putovanie začína. Je 1:00, zamračené, viditeľnosť asi 500m, teplota asi 5 stupňov Celzia. Kamaráti sa vydali niekam za Hygienou a tak ešte zopár slov
O ISLANDSKÝCH DEŤOCH
Tým je sveta žiť. Trojmesačné prázdniny im začínajú 1.júna. To aby si stihli užiť dlhé letné dni. Detí je oveľa viacej ako smetí a všetci ich milujú. A deti sa na nich zato spokojne usmievajú. V tričkách s krtákymi rukávmi. Oblečené veľmi farebne. V každom mestečku majú veľké farebné ihrisko. Na lodiach majú svoje kútiky s Legom. Ďalšie poznámky o islandských deťom nabudúce, lebo chlapci sa vrátili a ide sa na párty.
Libor
Islanci si dnes vylepšili našu mienku o nich. Autobus konečne išiel a robil nám celodennú exkruziu, keďže nás najprv viezol späť a až potom tam. Takže Mordor sme prešli už tri razy. Puffini boli na Látrabjarg - ďaľší najzápadnejší point Európy. Okrem umelých puffinov, ktorí sú úplne blbí, lebo sa neboja, tam bolo ešte Grónsko - ak sa teda v azimute 320 nachádzalo. Bolo aj výborné múzeum po ceste - so starým lietadlom Aeroflotu a množstve utensils. O lietadle bola dobrá story, len je zima na písanie, niekto neskôr. Keďže bol prvý deň sezóny, po ceste späť nás v múzeu napojili kávou a koláčmi. Neboli sme jediní zúfalci, ktorí verili timetable od BSÍ Travel - cestou sme zobrali Škótku Barbaru, ktorá ide okolo sveta. A na bus čakala 4 dni. K islandským deťom - je 01:00 a hrajú basketbal na ihrisku pri nás, keďže sme vedľa školy. A pofajčievajú, keďže sa dostali do zlej spoločnosti (citujem Ivara). Vonku sú 4 stupne. Objavili sme prvý tunel - má 6 km, v strede križovatku a inak úplne rovný. Vyzerá to v ňom ako v bani.
Maťo CHUTNÉ JEDLO
Varené zemiaky so smjörom, skyrom a mlieko.
Jure
Už sme sa udomácnili v Ísafjörđure. Spali sme dobre, sladko, až do 7.00, keď okolo nás začali kosiť trávu. Počasie sa napriek všetkým predpovediam nemení, iba také podozrivé obláčiky sedia miestnym haldám okolo pásov. Asi 8 cm odo mňa sa varí fiskur, varené zemiaky sú už hotové. Ako starter sme mali chlebíky s kaviárom a Tuborgy (Tuborgy lite - čiže niečo, čo sa síce na pivo dosť podobalo, ale doma by sme to pivom rozhodne nenazývali). Tuším sa naokolo prestalo rozprávať o presune do neďalekej dedinky (16 km) a ja budem posledný, kto to niekomu pripomenie. Ide sa jesť. Tuším jedia aj miestni, lebo je okolo nás podozrivé ticho. "Kúpalisko bolo dobré dneska, kamaráti," vraví Libor. A Maťo na to: "A Bakeri a maliarov treba napísať." Takže k tým maliarom. Na asi desať metrov vysokom prenosnom lešení maľovali dom. Lešenie malo pôdorys asi 150 x 250 cm. Kým sme v Bakeri s peknými dievčinami dojedli raňajky, presunuli sa trikrát doprava a ani raz nespadli. Jeden z nich raz zliezol z lešenia a zdvihol zo zeme papierik, ktorý zazrel z výšky a hodil ho do koša. Ako u nás. Ďalší si zapálil fajku a zápalku dal do koša (ktorý bol od neho asi 4-5 metrov), …, IDEM JESŤ.
Maťo HM
Minuli sme Snafellsjokul a vyzerá to tak, že minieme aj Drangajokull v Hornstrandire. Svieti slnko, no neexistuje žiadna dostupná doprava. Hm.
PELENDREKY A ŠKANDINÁVIA
Vo všetkých škandinávskych krajinách sú obľúbené výrobky z pelendreku. Na Islande sa tomu horoví lakrice. Zatiaľ sme ochutnali klasické dlhé pelendreky, potom maličké cukríky a dnes napodiv aj čierny pelendrekový nanuk. Ktovie, čo pelendrek obsahuje? Možnože niečo na otužilosť, možno to len potláča pach rýb. Ktovie, z čoho sa to vyrába? Možnože to rastie niekde v mori a nejaký štátny monopol z toho vyrába všeličo. Musím zistiť, či je to vyrobené umelo, či to pláva, rastie, lieta. Potom sme ešte ochutnali miestny kvas, ktorý je ochutený pelendrekom a samozrejme islandský národny alkohol Brennivín má tiež príchuť pelendreku. A voľakedy v Nórsku aj čierne pelendrekové žuvačky. Oxfordský slovník tvrdí, že ?lacrice? je rastlina, ktorej koreň sa používa na výrobu liekov a sladkostí. Žeby to bol čierny koreň alebo sladké drievko?
Jure
Dnes sme si posedeli v reštaurácii, vypili kávu a viedli (prvý raz) reči o domove. A teraz so susedkou Škótkou vedieme reči o učených veciach (napr. práve teraz Libor o Mire). V islandských krčmách môže byť tak draho a predsa neskrachujú asi len preto, lebo tam je teplo (keď som toto písal, nevedel som, že zarábajú v piatok a v sobotu, a že z toho musia pokojne zvyšok týždňa vyžiť). Je fajn sedieť dnu v teplúčku v koženom kresle, fajčiť fajku a pozerať von do zimy a pľúšte. Rozmýšľam, čo mám napísať a zisťujem, že dnes bol tuším pokojný deň. Fabrika na sušené žraločie mäso, pozorovanie čajok a následné čistenie Maťa, krátke lifty, cintorín a asi 8 krát sightseeing mestečka. A chutný prístav. Pripájam sa k párty. Skvelý deň.
Libor MS-98 7.deň
Späť v civilizácii. Sedíme na pumpe, pozeráme futbal, pijeme pivo a pojedáme chips+crisps. V každej krajine to nakoniec dopadne rovnako. Naše druhé ráno v Isafjordure bolo skoro presnou kópiou prvého rána. Swimming pool, horúci kúpeľ, pekáreň s peknými predavačkami a chutnými koláčmi. Malým spestrením bola sauna, ktorá dnes pripadla na mužov. Vedľajším dôsledkom Islandu bude, že sa asi naučím plávať. Splnili sme ďaľší bod programu - dnes sme videli tuleňov. Síce iba z autobusu, ale zato troch a jeden sa spokojne vyvaľoval na útese. Náš autobusový presun dnes trval celé poobedie. Skoro stále to bolo po brehoch fjordov, takže sme postupne všetci zaspali. Teraz sedíme na ceste č. 1 a neopustíme ju asi na dosť dlhú dobu. Je tu celkom slušná premávka, každých pár minút nejaké auto. V Isafjordure sme našli prenajímateľný Internet, takže sme ho použili. Pri platení nastal istý konflikt. keďže sme rozdielne ponímali ceny, ale nejako sme to negotiatie. Sušená treska je výborná vec.
Maťo POČASIE NA ISLANDE
Zatiaľ tu pršalo len zopár minút. Takže to vyzerá tak, že na Islande je v júni pekné počasie s teplotami okolo 10 stupňov Celzia. Oblakov je tu veľa a rôznych tvarov. Islanďania zrejme vedia rozpoznať okrem vtákov a rýb aj oblaky.
FLÓRA NA ISLANDE
Väčšinou (rem: práve 1998-06-11 9:11 sme nepoľavili v boji proti baktériam) tu nerastie nič, okrem machov a lišajníkov. Sem-tam tráva, no o tú sa musia miestni farmári veľmi starať, aby sa dala vôbec kosiť. V machoch občas rastú maličké trsy čohosi ružového (fialového) - veľmi poriedko. V tráve rastie občas šťaveľ - veľmi tuhý, šťavnatý a chutný. V blízkosti močiarov rastie sem-tam niečo žltokveté. Raz som videl čosi modré. Vo voľnej prírode rastie už len breza, ktorá vyzerá ako maličký krík s výškou asi po pás. V záhradkach toho majú Islanďania o trochu viac, očividne však záhradkarenie patrí k veľmi náročným záľubám.
Libor
S tými machmi je to tiež zvláštne - občas sa vyskytne koliesko veľmi jasne zeleného machu, ktoré úplne bije do očí. Ostatné machy a lišajníky vyzerajú úplne šedo pri tom.
Jure AKUREYRI
Predsa len je Akureyri skvelé mesto. Zdá sa, že Islanďania posudzujú mestá podľa plavární. Nie, že by tá jedna ulica bola škaredá, alebo čo, ale získala si nás plaváreň. Opatrne, spočiatku podrobená tvrdej kritike a porovnaniam s ísafjörđurskou, ale keď sme sa dozvedeli, že na šmýkačku môžu ísť aj deti ako my, zostali sme hodinku nad plán. Už je to tu asi napísané, ale byť islandským dieťaťom je asi jednou z najlepších vecí, aké sa môžu človeku prihodiť. Krásne, farebné, nápadité ihriská (tu v A. dokoncahneď vedľa nás jedno so (skoro) naozajským bágrom!), plavárne so šmýkačkami, pokojní rodičia, tehotné mamičky. Cez prázdniny síce treba trochu pracovať (a zarobiť si na playstation, auto, bicykel či tak), ale večer sa (asi do 2.00) už hrá basketball, jazdí mantavo na korčuliach a podobne.
Maťo PRAŽENICA
Libor Pár bodov.
Duny pri Látrabjargu, loď nabehnutá na pláž slúžiaca ako summer house. Devil's Piss, piatok To hore je lokálny preklad jazera Mývatn. Je okolo toho nejaká story, ale podstata je tá, že diabol čural proti Slnku a vznikol z toho Mývatn. Dnes to bol plne vuklanologický deň - najprv továreň na paru s modrou teplou sírovou lagúnou. Potom sme sa priotrávili pri solfarelách (sírne sopky?) a nasmradli pri bahenných sopkách. Všetko naokolo tu bublá, dymí, hučí a varí sa. Chvíľu sme pochodovali pri praskline oddeľujúcej Ameriku a Európu. Z nej sa tiež dymí a v jednej jaskynke bola aj voda. Vyzeralo to ako vhodné miesto na náhradnú cestu do stredu Zeme, ale voda mala asi 50-60 stupňov. Následne sme pochodovali cez staré lávové pole a overili sme si "humorné" poznámky o rozrezávaní Goretexov na láve. Dobré peklo. Vyliezli sme na nejaký rozpálený čierny veľky starý kráter, ktorý vyzeral ako haldy v Žiari nad Hronom. Žiadna flóra, žiadna fauna. Ešte sme sa potom trepali cez ďaľšie staré lávovvé pole, mierne porastené brezami a značne rozstrapkané. Veľmi turistická časť, značené chodníky, tabuľky, zájazdy. A ukončili sme to 6km pochodom po asfalte a kilometrovým šprintom do obchodu na pivo. Miestny swimming pool po Akureyi nás natoľko sklamal, že sme odtiaľ odišli. Iba jeden bazén, žiadne hot pots. Zato informačné centrum je tu skvelé - treba tam chodiť bez topánok, ale skvelý personál, otvorené do 22:00, kútik pre deti, vzorky kameňov, veľa kníh, lehátko. A dúfajme, že zajtra-pozajtra aj Internet. Pomaly tu začínajú aj turisti, v kempe je nás asi 15 stanov, väčšina Nemci. Majú tu skvelé horúce sprchy miesto hot potov na kúpalisku, práčovňu, sušiareň a iné vymoženosti, ktoré sú ihneď využité. A ešte komáre, ale zatiaľ neštípu. Barbara (ešte stále sa nás drží) má zajtra narodeniny, tak dostala cake a mali sme small party. Ale keďže nastala pravidelná večerná kosa, tak sme to skoro zabalili.
Maťo ISLANDSKÉ VZDIALENOSTI
Všetko je tu 2x ďalej a všetko tu trvá 2x dlhšie, ako tvrdia domorodci. Už som spomínal príhodu prvého dňa s kempom v Reykjavíku. Dnes (13.6.1998) bolo na jednej smerovke 3km a trvalo nám to, akoby to bolo 5km. Hneď potom bolo tabuľka 300m a prešli sme asi 500m. Ako vraví Jure, všade chodia autom, zmrdi.
BICYKLOVANIE NA ISLANDE
Kamaráti ma presvedčili, aby sme si požičali bicykle. Drbali sme sa 40km k jednému vodopádu (Detifoss) a potom späť. Po ceste určenej pre autá s pohom na všetky štyri kolesá. Trvalo to 9 hodín. Mali sme pritom len jednu konzervu tuniaka, jedny sušienky a zopár hltov vody. Zatiaľ najhorší deň na Islande. Nikdy viac.
Jure JEDNA PESIMISTICKÁ MYŠLIENKA O ISLANDSKÝCH DEŤOCH
Dnes sme boli na tom vodopáde (nikdy viac) a okrem nás tam nebol nik. Celý deň. Tak mi napadlo, že u nás by tam v takýto pekný deň, v sobotu cez prázdniny, bola kopa rodín s deťmi. Čo keď majú miestne deti dokonalé (vskutku) ihriská a spústu prázdnin, ale nechodia na výlety s rodičmi? Ešte by som mal napísať o miestnej smiešnej faune, ale pekelne ma okrem všetkého ostatného bolí aj ruka, a tak to nechám na inokedy. Dobrú noc.
Libor
Bicyklový výlet bol skutočne nikdy viac (protivietor, piesok, rolety na ceste), ale vodopády (Detifoss, Selfoss) boli dobré. Vraj najväčší v Európe, asi prietokom. Pri bahenných sopkách a solfarelách sme stretli ľudí z informačného centra. Zahladzovali stopy po turistoch, ktorí prešli za vyhradenú zónu, aby ich nenasledovali iní. Vyzerá, že dosť často sa nejaký turista stane neúmyselným tvorcom nového krátera (napr. francúzsky kráter). Bahenné sopky sa každý rok posúvujú, takže musia meniť značenie. Pochod na Askju deň 1. 14.6. Po veľkých prípravach sme vyštartovali na dlhý (plán 8 dní) na Askju a späť. Ceste ide cez nejakú lávovú púšť menom Ódadahraun, či tak nejako, kde sa trénovalo pristátie na Mesiaci a zároveň je to najstudenšie a najsuchšie miesto Islandu. Urobil sa obrovský nákup potravín rozrátaných na 8 dní, nabralo 8l vody (dúfame, že aspoň na dva dni). Doobeda bol voľný program. Ja som bol v steam bath pre lokálnych obyvateľov. Bolo výborne, len som miesto uteráka musel použiť vreckovku. Ďuro bol pokecať s Guđrun v info centre a Maťo pozoroval vtáky. Myslím. Keďže sa štartovalo o 18:00, prešli sme k nejakej hore, asi 15 km. Testovali sme orientáciu podľa buzoly aj s magnetickou deviáciou, uvidíme ako to bude fungovať ďaľšie dni. Klimatex je skvelá vec - tričko mám už na sebe vyše týždňa a stále nesmrdí.
Maťo OD KOLÍKA KU KOLÍKU
Po predvčerajšej krátkej (15km) chôdzi k hore Sellandafjall, sme sa včera vydali do Oudadahraunu. Je to najsuchšia a najchladnejšia pustatina (100x100km) Islandu a zrejme aj Európy. Pri plánovaní v Bratislave sme si povedali, že tam asi nepôjdeme. Nuž a tu sme. Na druhom konci Oudadahraunu, pod Askjou. Živí a vcelku zdraví. Po rannom štarte (9:30) sme kráčali najprv v sprievode odporných, hnusných a vtieravých mušiek (sú všade, ešte aj tam, kde inak nie je nič) pod horou Sellandafjall. To bolo ešte v poriadku, keďže cesta viedla trávnatou krajinou. Tu sme si znovu overili, že
ISLANDSKÉ MAPY A NAVIGÁCIA NA ISLANDE
je zlá. Mapy stoja veľa peňazí (800,-IK) a boli vyrobené voľakedy v tridsiatych rokoch. Odvtedy ich trochu opravili. Mapy nie sú rozdelené podľa logických oblastí, ale mapa Islandu je rozdelená na 9 menších. Takže, ak náhodou chcete "dobrú" mapu Oudadahraunu, tak si musíte kúpiť zo tri mapy. Staré. Nielen preto, že Island mapovali dávno, ale Islandská krajina sa mení. Rieky miznú, ich korytá sa presúvajú. Cesty a stopy ciest miznú, vznikajú a presúvajú sa. Občas sa niekde objaví sírnatá fumarola (diera v zemi, odkiaľ bublá síra). Takže zostáva orientácia podľa kompasu. Island je velmi blízko polárneho kruhu a rozdiel medzi magnetickým pólom (kam ukazuje strelka kompasu) a zemepisným pólom (kam ukazuje mapa) JURE PRÁVE ZAMETÁ LÁVU V CHATE A POVEDAL TOTO: "KTOVIE, ČI SÚ TÍ ČESI SCHOPNÍ ZAPôSOBIŤ NA NEJAKÉHO ISLANĎANA TAK, ABY IM DAL RYBU." je tu od 17 po 23 stupňov. To však nie je všetko. Island je plnú magnetickej lávy, ktorá pôsobí na strelku kompasu veselo. Takže, keď sme sa snažili zamerať (čo bola veľmi častá, zaujímavá a životudôležitá činnosť poočas nášho včerajšieho výletu) a mali sme mapu s kompasom na zemi a potom sme kompas dvihli asi o 1,5m, tak rozdiel bol 20 stupňov. Dosť na zlú navigáciu. Povedali sme si, že skúsime významné kóty, keďže bolo jasno. Tak sa nám darilo odhadnúť našu polohu s presnosťou +-5km. Jáj, a kóty sú na rôznych mapách toho istého územia rôzne. A mapy vedľajších území sa neprekrývajú, chýba tam zvyčajne nejakých 20km. Ešteže naša včerajšia trasa bola z väčšej časti vykolíkovaná žltými kolíkmi. Bez nich by sme bolii doslova stratení v lávovom poli., ktoré vyzerá ako asfaltová cesta po zemetrasení (akurát, že namiesto asfaltu je tam ostrá, topánky režúca láva), alebo v púšti lávového piesku. Kolíky sú však len obyčajné kolíky, ktoré ukazujú, či máte ísť svojim terenným autom vpravo alebo vľavo. Žiadne vzdialenosti. Načo, keď tam nikto nechodí pešo. A túto zimu to tuším ešte neprešiel nikto ani autom. Tak sme bolii zrejme prví, čo sme sa drbali celou cestou.
ČOSI Z HISTÓRIE OUDAĐAHRAUNU
· Americkí astronauti tu pred pristátim na Mesiaci mali geologický
výcvik. Konkrétne v kráteri sopky Askja. Zrejme je to miesto na Zemi, ktoré najviac
pripomína mesačnú krajinu.
· Vraj sa tu skrývali trestanci. Napr. v rokoch 1774-1775
sa tu ukrýval zločinec Fjalla. Vybral si tú lepši časť pustatiny, keďže sa živil
korienkami a surovým konským mäsom. Ktovie ako dlho tu vydržal?
Libor
Najhoršie nie je to kadiaľ sme pochodovali, ale koľko sme pochodovali. Štart 9:30, príchod (našťastie) na chatu 22:30. Efektívny čas pochodu asi 8-9 hodín, samozrejme s ruksakmi dobre nad 20 kg. Navyše sme si neboli úplne istí našou navigáciou, tak sme mali šetriaci vodný režim. Keby sme tú chatu nenaši, tak by to bolo veľmi zlá noc. Laickým odhadom sme prešli dobrých 40 km. Dnes sme prekvapujúco čulí, najmä Ďuro, ktorý nás všetkých buzeruje, aby sme upratovali. Celé to tu teraz zametal a teraz núti Maťa umývať hrniec. Ja sa spokojne zotavujem v spacáku, takže zatiaľ na mňa nemá. S navigáciou bol jediný podstatný problém - posledné tri hodiny sa stále usudzovalo, že chata je už za každým hrebeňom. A nebola. Nikto z nás podľa vlastných vyjadrení ešte nebol taký unavený. Čaj, polievka, beans, slanina zlepšili situáciu, akurát sme sa všetci zobudili o tretej na východ slnka.
Jure
No, kamaráti, tak prechod Ódađahraunom vo mne (a na mne) zanechal hlbšie stopy, ako len 40 km po rozmlátenom parkovisku a navigačné cvičenie. Dlho, príliš dlho, sme šli po ceste (našťastie, ako sa ukázalo neskôr, dobrej) a nevedeli sme, kam vedie. Mala slušne veľa zákrut. Vzdušnou čiarou sme prešli (teraz som to meral) skoro 35 km, ale cesta sa furt vrtela a obchádzala pre nás neviditeľné (alebo aj viditeľné a zjavné) nepriechodné miesta. Napríklad hneď poobede ten vysoký "trávnatý" ostrov s dierami na skrývanie oviec. Potom sa cesta občas zatočila na hodný kus doľava (DEPRA -> rovno do stredu púšte) a potom zasa na hodný kus doprava (RADOSŤ -> smerom von z púšte a naším smerom, "k chate") [MAŤO PRÁVE ZISTIL, ŽE VANIE VIETOR "VÝCHODNÝCH SMEROV", NEVIEME, ČO TO ZNAMENÁ, ALE AK SA NEMÝLIM, ZMENU POČASIA (NEMÝLIL SOM SA)] [IDE SA JESŤ. chilli, pálilo to ako ďas, ale už sme to zajedli chlebom so syrom a salámou] No, kde som to skončil? Aha. No a potom, keď to vrtenie skončilo a vedeli sme už na isto, kede tá cesta vedie, začali sme si myslieť, že už sme na chate. [VŠETCI MÁME UŠI BIELE OD PANTHENOLU] Trvalo to však (po piesku - konečne naozajstná PÚŠŤ) ešte asi 4 hodiny. Navigácia (hoci nás Libor pochválil) nebola žiadna veľká sláva, smer sme sa naučili určovať (s drobnými problémami) dosť rýchlo, vo vzdialenostiach sme ale zlyhali dosť veľmi. (Pravdu povediac, nečudo, lebo chata je na mape zakreslená asi 5 km vedľa.) Až tuná neďaleko, keď už únava vrcholila a ja som bol poslaný k jednému skalisku určiť, či to nebodaj nie je chata, Maťo (ó veľký navigattore) kukol poriadne do mapy a určil polohu chaty presne na 200 m (asi tak, že tam niekde, pod tým, alebo pod tamtým svahom). Bolo v tom aj kus psychológie, keď Libor vyrazil a vzdialil sa, priznali sme si, že je to asi ešte o kus ďalej, našťastie, pravda (t.j. chata) bola niekde uprostred. A potom sme už asi za dvadsať minút túto vynikajúcu chatku zbadali. A tak sme tu, dnes celý deň a zajtra ráno (ak Liborovi klesne teplota) skúsime ísť ďalej. Počujem tu okolo seba plánovanie (s presnosťou na dni!), musím sa v duchu spolu s Murphym usmievať.
Maťo VODA V PÚŠTI
Keďže sme boli včera v púšti, tak sme bolii veľmi opatrní s vodou. Pred vstupom do púšte sme mali spolu 7,5 litra vody. V najhoršom prípade by sme vydržali dva dni. Keďže sme nevedeli, čo nás čaká, tak sme dokonca rátali hlty vody. Zvyčajne sme si dali 2 hlty na prestávku, čo bolo 1liter/10km (všetci spolu). Keď sme zbadali snehové polia, už to bolo OK. Všetok sneh na okolí leží na tmavej a priepustnej láve a tak voda, ktorá sa topí steká priamo do lávy. Našťastie sme však našli kúsok od chaty niekoľkometrový pramienok vody. Vytekal spod snehu a o niekoľko metrov ďalej mizol v láve. Trávime teda čas, ktorý by sme venovali topeniu snehu, ďalekým pohľadom na vzdialené kopce, dumkám o cestovaní na Islande a písaniu.
CENY NA ISLANDE
sú vysoké, veď len za prenocovanie v tejto chate po nás nejaký papier na stene chce 850,-IK. Veci sú tu v priemere asi o 30% drahšie ako v Británii.
Libor
Po necelých dvoch týždňoch na Islande dobre vyzeráme. Keďže stále svieti slnko, tváre a ruky po zápästia máme do čierna opálené. Všetci máme zhorené uši, najhoršie Ďuro. S Maťom sme už slušne zarastení. Každý ma nejaké drobné ranky a podstatne viacej vrások (najmä od slnka). Napriek tomu že neprší, svedomito sa osvedčuje naše vybavenie. Topánky dostali zabrať svoje v ostrej láve, vodný test pri našom jedinom brode zvládli na jednotku. Pri brodení (a niektorí aj pri chodení) už boli nasadené aj paličky a návleky. Na udržanie teple sa kombinácia Klimatex, Polartec, Goretex veľmi osvedčila, šedý Klimatex je lepší ako modrý (dierkovaný), keďže je skutočne suchý a nesmrdí (na základe vlastnej už asi 9 dňovej skúsenosti). Nenahraditeľná vec sú vesty, moja už musela podstúpiť odľahčovací proces, keďže som už nemohol cez ňu zapnúť bundu. Ale je fajm mať okamžite po ruke Niveu, krém na opaľovanie, krém na pery, nôž, peniaze, letenku, doklady, karty, zapaľovač, ploskačku, fajku, tabak, zubnú kefku, lyžicu, fotoaparát, buzolu, slnečné okuliare, náhradné okuliare, okružný autobusový lístok, elastický obväz, tento denník a aktuálne mapy. Vesti síce váži asi 3-4 kilá, ale človek má skutočne všetko potrebné po ruke. Pár slov z roly zdravotníka. Svedomito si dávame vitamíny, keďže čerstvé ovocie a zeleninu nemáme. Z ostatných vecí sa používa skoro stále Pedik, dezinfekcie (Mesosept, tea tree oil), ja mám teraz nasadený Anopyrin a občas preventívne Paracetamol. Dnes sme svedomito vymývali prach z očí Ophtalom a ešte sa ošetrujú spálené uši Panthenolom. Ako výborná pomôcka sa osvedčil švajčiarsky nôž a najmä pinzeta, ktorá sa používa na vyberanie zatúlaných mušiek z oka. Tie mušky sú dva typy - tie čo štípu (bitmý) a tie druhé. Nás vyzerá otravujú iba tie druhé, ale zato svedomito. A to ešte nie je vraj sezóna.
Maťo STOPY CIVILIZÁCIE V PÚŠTI
Práve sme zistili, že sme včera počas nášho putovania videli tieto stopy civilizácie: 1 ohorok (Jure), 1 železný krúžok (Libor) a 1 zhrdzavenú plechovku (Maťo). Libor dnes (17.6.1998 - štátny sviatok Islandu) spal v "geopatologickej" zóne a po jeho ranných rečiach o osrdcovníku sme ho preradili z pozície lekára výpravy do pozície geopatológa výpravy. Jure Je 17. 6. 1998, 13.00 (skoro presne) a sme vylezení na ďalšom mieste, o ktorom sme hovorili, že "tam asi nepôjdeme." Sedíme na ruksakoch v sedielku, pred nami sa rozprestiera Askja a "jazierko" Öskjuvatn. Kúsok ďalej vpravo potemnetý Vatnajökull. Skoro všetko je biele, s čiernymi bodkami a fliačikmi. Z jazera vidno len kúsok kraja a veľký ľad a ten ostrovček, ktorý má len niečo vyše 20 rokov. Zľava, ako sa zdá, ide zlé počasie. Momentálne je prekrásne, prekrásne.
Maťo SÍRA, MANDARÍNKY A RYŽA
Skvelá túra pokračovala snehovým poľom, pod ktorým bola čerstvá láva. Slniečko svietilo. Pohoda. Na druhom konci krátera nás po 2 hodinách zaviedla vôňa síry k jazieru Víti. Je to jeden z kráterov na dne krátera Askja. Vznikol pri výbuchu sopky v roku 1875. Je to jama s priemerom asi 100m a hĺbkou asi 30m. Na jej dne je modré jazierko, okolo ktorého (KVAPKY DAŽĎA POMALY STEKAJÚ PO OKNE - NÁŠ PRVÝ DÁŽĎ NA ÍSLANDE) sa zo skál valia oblaky síry. Cesta k jazierku vedie kolmo dole okolo potôčika hromadou blata a snehu. Teplota vody je vraj 28 stupňov Celzia. Bola. Tak sme sa do nej namočili. Smrdela sírou, ktorá okola nás bublala. Riadne sme sa zašpinili sírovým blatom. Keď sme liezli zo smradľavej diery von, stretli sme človeka. Takmer po troch dňoch niekoho iného, než sme my traja. Bol to Islanďan, ktorý si privyrábal tým, že vodil turistov po Islande. Tentoraz to bol nejaký nemecký lúzer, ktorý chodil v igelitových sáčkoch a všetko filmoval. Islanďan nám odviezol baťohy a tak sme len tak naľahko v drobnom snežení dostali do ďalšej chaty. Tu už Islanďan pojedal so svojim Nemcom čosi. Islanďan bol fajn - čo-to poradil a za hlt whisky nám dal 2 mandarínky, nejaké sendviče, keksy a zopár syrov. Poteší. Tečúca vody v okolí je smiešna, lebo na jej hladine plávajú kamienky z pemzy, čo je hornina, ktorá je má menšiu hustotu ako voda a do celého okolia sa dostala práve z krátera Víti. Polievka sa Liborovi nevydarila, Jure smrdí sírou a vylial takmer vriacu vodu. Vonku začalo pršať. Teplota vonku je 5 stupňov Celzia, vnútri 14 stupňov Celzia. Je 20:45 a ryža už buble. Snáď z toho nebude ďalšia erupcia. Všetci by sme už pucali.
Libor
Víti bolo skvelé, aj keď Maťo s Ďurom tvrdia iné. Akurát by sa zišla trochu teplejšia voda a menej sa prebárajúce bahno. Takto sme sa báli ísť ďalej od brehu, aby sme sa do toho bahna nevnorili prihlboko. Z dnešných zhruba 25km sme si hodnú časť (dve tretiny) prešlapávali snehovým poľom, zväčša nie príliš hlbokým, občas po kolená. Výborne sa opäť osvedčili naše skvelé návleky a Meindle (Jure: a Salomony, samozrejme). Miesto lávovej púšte sme občas skoro zapadli do lávového bahna a občas sa robili obchádzky okolo jazierok pod snehom Inak krásna túra. Nemec bol úplný loser, lebo keď sme mu ukázali našu absolvovanú a plánovanú túru, tak mal pocit, že pôjdeme pešo aj zvyšok cesty do Reykjavíku. Keď sa tak pozerám na pomer našej cesty k mape Islandu, tak mám tiež ten pocit. VEČERA - RYŽA, TUNIAK, BABYBEL, MANDARÍNKY A VODA S CALCIOM.
Maťo OČKO
Už sme hrali aj karty - mariáš a očko. Vyzeralo to tak, že Libor naschvál prehrával. Ktovie prečo.
NAŠE DOTERAJŠIE SNY
Maťo: Hydzo prichádza do kempu v Isafjordure
s červeným spacákom v čiernom saku. Vraj ho Lucia poslala, aby si trochu zacestoval.
Potom si v novinovom stánku skúšal kúpiť jeden islandský rockový časopis. Žiaľ,
už ho nevydávajú.
Maťo: Bol som Pavarotti. No ten ozajstný, nie ten, čo spieva.
Jure: Mal sa stať prezidentom, no namiesto neho zvolili Libora. Za SDĽ.
Libor:
Bol bubeníkom v kapele, v ktorej hral aj Hydzo. Mali koncert. Hydzo však neprišiel.
Ostatní nevedeli hrať a tak Libor predvádzal tučným Američankám svoje klimatexové
tričko.
Jure: Chodil v Číne po sekndhendoch s knihami.
NAŠA MOMENTÁLNA POLOHA
Treba naskenovať!
Jure
Dnes sme cez Žiar nad Hronom a Sereď prišli do Tatier. Presnejšie, priviezli sme sa horskou dráhou. Vyzerá to tu vskutku ako v Tatrách, je tu tráva, potoky - ako v Lomnici (nie sú tu stromy) [Maťo práve objavil, že sú tu dve letiská], je tu nad nami pekný kopec a sú tu značkované chodníky. Dievčinka, ktorá to tu má na starosti, nám pred chvíľou zakúrila, a tak dúfam, že ešte dnes zo seba skúsim zmyť ten smrad, čo sa na mňa prilepil v tej odpornej diere so sírnou vodou. Mimochodom, sme ustatí ako kone (aspoň ja), toto píšem len s najväčším sebazaprením.
Libor
Dnešný 27 km (+ 6km stop na korbe) pochod sa dá nazvať iba presunom. Počasie bolo premenlivé, prvý dážď nám zrušil obed, tie ostatné sme prekonávali pochodom. Cesta sa podobala Odadahraunu, takže nič nové. Cez okno sa na mňa usmieva Herdubreid - kráľovna islandských hôr. Pekný kopec, len vraj treba mačky a je tam ešte veľa snehu. Navyše po našich viack ako 100 km v posledných 5 dňoch citeľné načaté naše fyzické rezervy. Lokálna zeleň dosť potešila po dňoch lávových polí. Nie je jej síce priveľa, aj keď Inga hrdo vyrátavala počet rastlín a vtákoov, ktoré sa tu vyskytujú. Rozloha celého tohto zázraku vyzerá asi 4 hektáre.
Maťo LIBOR A JEHO SÁČOK
Naskenovať obrázok! Takto to dnes počas nudnej cesty vyzeralo potom, čo nás Libor odfotil. Pri uťahovaní obalu na fotoaparát, sa mu šnúrka zasekla medzi zubami a nemohol si ju vybrať. My s Jurem sme sa váľali v mokrej láve a chytali sa za bruchá, zatiaľ čo Libor sa trápil so šnúrkou. Rozmýšľali sme, že zavoláme vrtuľník s prvou pomocou. Na Islande sme tak dobre ešte nezasmiali. Teda my s Jurem. Kiežby nám Libor fotil každú chvíľu.
MESIAKY SÚ TU VZÁCNE
Povedal Libor, keď sme pojedali dusenú jahňacinu so zemiakmi a k tomu čerstvé paradajky.
KROK ZA KROKOM, BROD ZA BRODOM
Zobudili sme sa síce do krásneho slnečného rána (19.6.1998) v ozajstnej zelenej oáze uprostred lávových polí, no zaspávame v stanoch postavených v piesočnej púšti a vetre. Našim dnešným cieľom bolo dostať sa čo najďalej k ceste číslo 1, po ktorej sa dostaneme k mlieku, jogurtom, káve, pivku a ďalším skvelým veciam. Samozrejme aj k horúcim bazénom. A potom snáď aj ďalej smerom k nášmu lietadlu. Ráno nás od vysnívanej cesty č. 1 delilo 60km a tak sme ešte trochu odpočívali a plánovali. Túlali sme sa oázou okolo jazierok so spústou smiešnych vtákov a pýtali sme sa občasných šoférov, či by nás prípadne kúsok neodviezli, keď sa budú vracať. Nakoniec nás Inga odviezla až za druhý brod (6km), vynadala nám, že sme leniví, a tam sa začala naša každodenná robota: ruksaky na plecia a šlapeme. Otrava. Hlavne, keď má ruksak 20kg a nohy za sebou asi 100km za posledných zopár dní. A oči vidia všade len lávu a piesok. A navyše ešte fúka riadny protivietor. Cestou išli našim smerom dve autá. V prvom boli dvaja Nemci, ktorí nás previezli cez ďalší brod a druhé sme len počuli, keďže už (21:10) ležíme v spacákoch. Momentálne v nás vrie odhodlanie doraziť zajtra zvyšných 35km, no uvidíme, čo na to naše nohy, chrbáty, osrdcovníky a miestne poočasie. Ešte bude krátka párty (asi 1dcl whisky pre všetkých troch) a potom chladná noc. Jáj, dnes sa ná Libor pokúsil rozosmiať tým, že si obliekol gate hore nohami. Zasmiali sme sa znovu zchuti. Ináč taký deň o ničom.
PRŠÍ
Nastal ďalší deň (20.6.1998) a my sme ešte stále (10:55) v stanoch a čakáme, keď prestane aspoň na chvíľu pršať, aby sme mohli zbaliť mokré stany a vydať sa do mokrého piesku. Takže dnešný deň rozhodne nebude o ničom. Libor sa cíti príjemne, vraj ho máme zobudiť. Jure sa cíti fajn a dumá nad prechodom Maďarska. Chce to urobiť budúci rok, ale tak, aby po ceste bolo dosť telefónnych búdok, aby po nás hocikedy mohli prísť kamaráti autom. Vraj vystúpi aj na najvyššiu horu Maďarska. Tomu príliš neverím. Ja sa cítim skvele. Libor si leží uprostred čokolád a Jureho bolí voľajáka kosť. Mne sa chce akurát srať. Libor tvrdí, že dážď sa ukľudnil.
ČERSTVÉ VITAMÍNY
Od príchodu na Island sme zjedli: 3 cibule, 7 zemiakov, 6 jabĺk, 3 rajčiny, 2 mandarínky a 3 banány. A mne sa raz snívalo, že som jedol veľké čerešne.
Libor
Keď sa konečne dážď ukľudnil, zbalili sme mokré zapieskované stany a vydali sa na cestu. Po asi 200m sme spôsobili dopravnú zápchu, keď sme zastavili kolónu štyroch nemeckých 4x4 vozidiel a rozdelili sa do nich. A posledných 35 km Odadahraunu sme sa pohodlne odviezli. Nemci sú občas zlatí ľudia. Na č. 1 nás vysadili a my sme s optimizmom v duši vyrazili na východ k najbližšiemu kempu. Keď optimizmus začal dochádzať, dali sme pauzu a stopli islandského starého pána, ktorý nás odviezol na žiadanú lokalitu. Síce sa dosť čudoval, kde to chceme ísť, ale čudoval sa po islandsky, tak sme s ním veľmi neporiešili. Náš vytúžený kemp a teplá kava sa na očakávanom mieste nekonali, keďže posunuli cestu. Islandskí kartografi sú huncúti. Tak sme sa pekne prepochodovali späť na novú cestu a začali stopovať. Preventívne oboma smermi, aby sme sa pri lokálnej hustote dopravy zahriali. Prekvapujúco rýchlo sme sa viezli s dvoma Angličanmi späť na Mývatn a po 6 dňoch sme opäť späť v našom obľúbenom kempe. Horúce sprchy boli skvelým zážitkom, paell, káva, pivo, syr, chlieb takisto. Civilizáciu si človek vie vážiť, až keď ju chvíľu nemá. Nás pochod na Askju sa tu teší celkom peknej pozornosti, vyzerá, že sme tam boli tento rok prví a cestu otvárajú až za dva dni. Čiastočne šírime "pozitívny obraz Slovenska". Škoda, že nemáme správne vlajky. Turistická sezóna sa rozbieha, objavujú sa prví zúfalci na bicykloch, skupina slovenských policajtov s dežmi, veľa Nemcov, obchody sú otvorené aj cez víkendy. Už sa teším na najbližšie kúpalisko a hot pots.
Maťo DEŇ Ď
Konečne je 21.6.1998. Je totiž slnovrat a dnes o polnoci sa majú nahé mladé Islanďanky váľať v tráve. To je cieľ našej cesty. Všetky tie pochody, rybacina, horúce kúpele a iné veci sú len zámienkou k ozajstnému cieľu našej cesty. Je 21:20, zamračené, teplota vzduchu 14 stupňov Celzia a výška trávy 11cm. Ideálne podmienky. Ešte pojedáme syr a popíjame pivko, no o chvíľu už zaľahneme do vlastnoručne vyhľbených jám. Libor asi hneď zaspí, lebo ráno o piatej naháňal opitého Islanďana v trenírkach. Ráno už máme nachystanú horúcu vodu bazénoch a čerstvé ryby v kadiach. Jój ako sa tešíme. Mimochodom, celý dnešný deň sme presedeli v autobusoch a prešli takmer 500km. Rýchlejšie ako by sme to prešli peši.
Libor
Opitý Islanďan o piatej ráno sa bol práve kúpať v teplej podzemnej jaskyni v rámci putovania-pitia od severu na východ. A ja som mal skoré ráno, lebo som sa skoro zobudil a išiel si dať príjemnú rannú parnú kúpeľ. Bola skvelá, len som bol po nej strašne hladný a ledva som došiel späť do kempu. Dnes sme mali vôbec veľmi najedený deň, prvýkrát od neviem kedy sme sa slušne prejedli. Sendviče na všetky spôsoby.
PONDELOK, DÁTUM UŽ NEVIEM
Dali sme si jeden z príjemných Isafjordurských dní. Síce v Hofne, ale mal všetky prísady. Ráno plaváreň a hot poty, na obed varená čerstvá ryba, miesto bakeri chutné osie hniezda zo supermarketu, káva v termoske. Večer sme presedeli v miestnej reštaurácii a pozerali WM 98. Počasie je ospalé, unavené, okolo nás je biela tma a deň tomu zodpovedal. Najviac času sme strávili v prístave pozorovaním života. Stretli sme islandského inšpektora, ktorý poskytol hojnosť informácii zo svojich 39 rokov na mori. Úspešne sa prepracoval cez pozície kuchára, dôstojníka až na kapitána a majiteľa lode, potom loď predal a robí inšpektora. Môže byť celkom dobrá robota, ale práve sa vrátil z viac ako 100 dňovej plavby do Kanady, čo sa mi zdá dosť. Pred sebou mal iba krátku 3 dňovú plavbu.
RYBÁRSTVO
sa zdá ešte stále nebezpečným povolaním - v prístave strašila časť vraku faerskej lode spred 3 rokov, kde ostali 3 námorníci. Pred 6-mi rokmi zahynulo 9, zdá sa že pamätníky obetiam mora majú vo všetkých prístavoch svoje opodstatnenie. Aj keď je to v súčasnosti podstatne bezpečnejšie vďaka GPS (to si určite kúpime), záchrannym odevom umožňujúcim prežitie na nejakých 10 hodín, čo je v tunajších vodách slušný výkon. Teda okrem tučných námorníkom s tulením tukom, ktorí plávajú po stroskotaní 11 km na breh. Lode sú všelijakých veľkostí. Je tu veľa malých, rýchlych člnov s jedným človekom na palube. Okrem nich je veľa (aspoň tu) zhruba 20-30 m člnov s 6-9 člennou posádkou. Podľa inšpektora, najdlhšie lode na ktorých jazdil, mali okolo 75m, čo tiež nie je nič moc. Malé lode sú dosť rýchlejšie (50 km/hod), väčšie robia okolo 20 km/hod. Susedný stan skladá básne na náš pochod cez Odadahraun. Ešte dobre, že okolostojace stany im nerozumejú. Zatiaľ sa stále hľadá prvý rým. Maťovi to smeruje k uverejneniu jedine v Playboyi, aj to iba po tvrdej recenzii.
Jure
Dávno som sem nič nepísal.
A ani nečítal, a tak teraz, po prezretí posledných pár strán a po ich prečítaní
sa mi už opäť veľmi nechce. Písanie v stane je komplikované a únavné. Čakám na
lepšie podmienky (stôl, stolička, teplo). Mám pripravených zopár dumiek:
· o islandskej
faune
· o čokoláde
· o trávení času
· o islandských krčmách
· o sundlaugoch
·
o počasí.
Ale teraz tu len niečo o dnešku. Zasa sme prešli pár sto kilometrov
a sme na druhej strane Vatnajökullu. V Skaftafely. V najhoršom zo všetkých kempov!!!
Ale inak fajn. Z každej strany jeden ľadovčisko a pod každým jedna Jökullsá, 10
km ďalej more. Žiadne ovce, STROMY (naozajské, jeden je tu dokonca taký, ako bývajú
u nás). Vyliezli sme (začali sme vyliezať) na kopec medzi ľadovcami (viď túra
č. 13). Dostali sme sa dosť vysoko, keď sa moja noha (môj horský program skončil)
a Maťo rozhodli vrátiť. Libor pokračoval, beťár (toto slovo som použil, lebo ma
nenapadlo žiadne iné, vhodne popisujúce nerozumnosť jeho počínania, priam pekelne
totiž fúkalo). My sme ho zdola istili (držali sme mu palce, aby ho nesfúklo) a
on to dokázal. Vyliezol na náš prvý vrchol na Islande. Vraj tam fučalo a bolo
čosi vidieť. Potom nám postupne zdola poukazoval všetko, čo videl. Výlet bol fajn,
videli sme ďalší slávny foss a sympatickú chalúpku, chlapci si posedeli na lúke,
ja v tej chalúpke, kam, keď začalo pršať, prišli za mnou. Mimochodom, s tým fúkaním.
Hore fúkalo riadne, tu nefúkalo. Teraz tu fúka riadne, hore sa už asi nedá byť.
Aj trocha prší (ale to od Askji vlastne stále). No, včera naše stany odolali dažďu,
zajtra ráno sa uvidí, či odolajú aj víchrici. Posúvam Maťovi, aby napísal o včerajšku
a tak, lebo mi práve odpadla ruka.
Maťo O ISLANDSKÝCH VTÁKOCH
O včerajšku sa mi písať nechce a spať sa mi tiež nechce (veď tu len chodíme a spíme). Tak napíšem o mojej obľúbenej zábave - o pozorovaní vtákov. Vtáci (fúglar) spolu s rybami (fiskur) sú najvýznamnejšou súčasťou miestnej fauny (okrem zopár líšok, múch a jedného chrobáka). A keďže je veľa vody (moria, jazerá, rieky), tak väčšina vtáctva je vtáctvo vodné. A to sa pozoruje veľmi ľahko. Nezavadzajú vám žiadne kríky či listy na stromoch. Stačí si sadnúť niekam k vode a po chvíli sa začnú diať veci. Zvyčajne vylezie nejaký vták a začne loviť potravu, prípadne samičku alebo si čistiť perie, či len tak ničnerobiť (ktovie, či to vtáci vôbec vedia). Napr. pri Mývatn som tak sledoval kríu (arctic tern). Je to taká väčšia biela lastovička, ktorá visí vo vzduchu a keď zbadá nejakú rybičku, tak sa po nej vrhne. Potom si ešte musí svoju korisť ubrániť pred ostatnými kríami a čajkami. Tie sme pozorovali hlavne pri Isafjordure v silnom vetre, keď tam len tak stáli a hrali sa vo vetre. Ak sa medzi ne zatúlal nejaký krkavec, tak naňho okamžite zaútočili a hneď bol preč. Ten let na mieste vo vetre bol skvelý. (Pozorovanie skončilo tým, že sme z Maťa museli odstraňovať vtáčie hovienka. Jure) V oáze pri Herdubreide, keď sme oddychovali po prechode hraunom, bolo niekoľko jazierok so spústou vtáctva. Napr. taký maličký s oranžovým krkom a dlhým zobákom, čo plával vo vode. Potom niečo ako malý kiwi, ktorý sa nám motal medzi nohami. A samozrejme kačice a labute, ktoré majú na Islande žlté zobáky (nie ako naše - oranžové). Nuž a na Flatey (tuším sa to nazýva aj ostrov vtákov) sme videli aj husi divé. Tie práve hniezdili ako väčšina vtákov v týchto dňoch. A tak je na Islande pomerne často nejaká tabuľa s upozornením, že niekam sa nemá chodiť, lebo tam hniezdia vtáky. A samozrejme vtáky sú v tomto období agresívnejšie (ako aj ostatné živé tvory s mláďatami). Napr. včera v Hofne okolo nás lietalo veľa krií a podozrivo blízko, až sme sa cítili nesvoji a bavili sa o Hitchcockových "Vtákoch." Dnes som si sadol na kameň pri horskom potoku v Skaftafelli a o chvíľu už kúsok odo mňa si voľajáky biely vtáčik čistil perie. A keďže je tu okolo veľa briez, tak sa tu objavilo aj naše vtáctvo - myslím to stromové. Napr. omrvinky z dnešného obeda zobal nejaký kamarát nášho škorca. Videli sme tu ešte zopár dravcov, zrejme jastrabov alebo kaní. Ja si tu kľudne píšem o vtákoch, no tie sú práve niekde dobre ukryté, lebo vonku VEĽMI FÚKA. Veľmi, lebo okolité stany to postupne balia. A obloha neveští nič dobré. Možno budeme spať na záchode. Vtáčik je maličký, ten si skryje hlavu pod krídlo, zalezie do jamky a spí. Ale čo mi, treveleri s našimi stanmi a ostatnými vecami?
"NEVER WASH YOUR HANDS, YOUR PINGUR IS CLEAN."
Povedal mi včera (24.6.1998) opitý Islanďan na záchode počas miestnej farmárskej oslavy, kam sme sa nejako dostali. Bolo to v Skógare, pod známym vodopádom Skógafoss. Veľkým a pekným. Prišli sme sem zo Skftafellu po veternej noci. Cesta po južnom pobreží bola skvelá. Vysoké útesy porastené zelenou trávou a machom. Z vysokých útesov stekajú vodopády úzkymi kaňonmi. A pod vodopádmi sú malé farmy s bielymi domčekmi s červenými strechami. Okolo domov zopár stromov. Výborné. Podobne to vyzeralo aj vo Víku - mestečku, kde sme sa cestou zastavili. Akurát tam bolo ešte aj veľká čierna pláž s obrovskými vlnami a kostolík nad mestečkom. Ale o Víku bude určite písať Jure, ktorý tam včera takmer ostal. A možno tam strávi aj kus dnešného dňa. Pravda, ak sa tam prestopuje. Nuž a po Víku prišiel Skógar, kde sme čakali znovu spústu otravných turistov. Namiesto toho sme v kempe pod vodopádom našli len zopár stanov a v jednom z nich sympatickú Nemku - Martinu, ktorá na Islande dojí kravy. S ňou sme strávili celé popoludnie až do skorého rána. Ale o tom už niekto iný, lebo mi krehnú prsty a idem sa chystať na túru.
Libor
Noc v Skaftafeli bola viac než veterná. Môj stan vzdychal a postupne sa skladal, až konečne o štvrtej ráno praskol jeden úpon. Takže sa konala náhla oprava a musel som sa k stanu priviazať. Zvyšok noci som strávil so šnúrou na ruke, ktorou som vyrovnával poryvy vetra. Veľmi som sa nevyspal. Ďaľší negatívny bol pre Skaftafell. Včerajšia party bola výborná. Bolo nejakých 90 rokov nejakého farmárskeho spolku a 70 rokov nejakého ženského spolku. Podávala sa chutná lamba so zemiakovým šalátom. K tomu sa podával alkoholický koktail a čapovalo pivo. Všetky možnosti sme využilil. Keď sa Islanďania dostali do nálady, zapálila sa vatra a spievali islandské dumky, tancovali valčíky a polky. Dážď nikomu neprekážal. Islandské party vyzerajú presne ako v Zimnici.
Maťo MARTINA MAUSS
Slnko svieti a Martina odchádza za dažďom. Martina Martina Mauss Uhlandstr. 16 89312 Ginzburg - Dzg. (Denzingen) Tel./Sími.: 08221-4124
Maťo O VÝSTROJI
Máme
za sebou našu poslednú pešiu túru na Islande. Takže načim napísať niečo o našej
výstroji pred a po Islande.
· Polartec - bundy sú zlé šité, šev na krku odiera
krk, párajú sa švy, ináč skvelé
· GORE-TEX - skvelé
· stany - Ivyho je riadny
šit, CAMPING-GAZ je OK
· topánky - MEINDL sú OK, odrali sa o kamene v lávovom
poli, odlepil sa mi jeden šev SALOMONY - tiež OK, natrhol sa úpon toho zadného
držiaka a vyhodil som vložky, ktoré ma tlačili
· paličky - fajn, akurát na mojich
chýba jedno želiezko
· modré klimatexy - smrdia
· spacáky - teplota OK, zlé ušité,
párajú sa, drbnuté riešenie sťahovania
· vesty - skvelé
· ruksaky - skvelé, bočné
vaky fajn, hoci sa trochu párajú a prešúchajú ťažkými ostrými predmetmi (termoska)
· obaly na ruksaky - spoľahlivé, treba mať niečo na upínanie, aby ich neodfúklo
z ruksaku
· šedé klimatexy - skvelé, nesmrdia, zlé ušité, párajú sa.
· karimatky
- fajn, jureho sa spučila
· varič - OK, potrebuje alobalový obal proti vetru
·
ešus - chenial!
· gate - zajo trocha tečie (Skógafoss), alpinus nepremoká, no
odrali sa dole
· nožíky - OK, pinzeta je skvelá vec
· rukavice - WINDSTOP sú výborné,
hoci v Skógafosse premokli, Juremu na 90 percent stačili jeho staré zaštopkané
pletence
· sedačky, lano a karabíny - netestované
· návleky - ALPINUS sú OK, ROSSIGNOL
sú na bežky
· ponožky - drahé sú skvelé na spanie
· knihy - červený sprievodca
je fajn, no Laxness je najlepší
· bankomatové karty - VISA a CIRRUS boli OK, nevyhnutná
vec
· NIVEA - skvelá
· lieky a vitamíny - OK
· nohy - skvelé, okrem Jureho ľavej
· kovová ploskačka - nevyhnutná, teda hlavne jej obsah
· obal na mapu - výborná
vec
· buzoly - fajn, no treba GPS
· mapy - Jureho z Bratislavy je OK
ĎALŠIE TÉMY
· o káve a Islande
· o belgickom turistovi
· o elfoch
· o partii na párty
· o
ďalekých pohľadoch
· o piatkovej noci v Reykjavíku
Libor
Posledná pešia túra bola iba taká prechádzka - nejakých 25-30km, ale bez ruksakov. Juraj nebol kvôli svojej zlej ľavej nohe. Polovica cesty viedla okolo rieky, kde bol vodopád asi každých 100 m, jeden krajší ako druhý. Skógafoss na konci je iba šľahačkou na torte, tie ostatné sú aspoň také dobré. Časť rieky viedla cez hlboký kaňon, všade zeleň, vtáky, ovečky. Ďaľší z highlightov. Nad riekou začali kamene a snehové polia až po chatu a priesmyk. Keďže boli mraky, do Thorsmorku sme nevideli, ale ani nás to veľmi netrápilo. Chata bola zatiaľ najhoršia, čo sme videli, našli sme tam zápis od Škótky Barbary, s ktorou sme sa o dva dni minuli. Po ceste späť sme stretli Belgičana z party, ktorý s dvoma ruksakmi a úsmevom na perách pochodoval v ústrety ďaľším komickým príbehom.
BELGIČAN
je bankový úradník, ktorý sa rozhodol jazdiť po Islande na bicykli, ktorý si priviezol z Belgicka. Po príchode zistil, že nemá správny typ bicykla na islandské cesty, tak si chcel prenajať ten správny. Zistil, že prenájom je drahý, tak si kúpil ďaľší bicykel. Naložil naň batožinu a išiel do Blue Lagoon. Prišiel na to, že má priveľa batožiny a s bicyklom sa mu jazdiť nebude dať. Tak má teraz dva bicykle v Reykjavíku. Pridružil sa potom k nejakým Američanom a zdieľal s nimi auto do Skógaru. Tam zistil, že mu došli potraviny a nebol tam žiaden obchod. Jeden deň preto strávil cestou autobusom do Víku a spät do najbližšieho obchodu. Po návrate venoval svoj zvyšný polliter alkoholu recepčnej, aby odľahčil svoju batožinu a večer sme sa stretli na party, kde sme museli kupovať drahé pivo. Ako vrchol všetkého sa mu pokazil fotoaparát, keď bol schopný fotky nafotiť, ale film sa nedal navinúť späť. Dal si ho v Reykjavíku opraviť, ale ďaľší film dopadol tak isto. To bol zhruba jeho prvý týždeň na Islande.
ZLOŽENIE ĽUDÍ NA PARTY
bolo vôbec skvelé. Okrem známych slovenských hraunistov tam bol už spomenutý Belgičan a spústa starých a mladých pripitých Islanďanov. S nami sedel ešte nemecký amatérsky islandológ - presnejšie železničiar, ktorý bol fascinovaný Islandom. Viedli sme s ním zasvätené diskusie o ságach, Laxnessovi a Fridriksonových filmoch. Pomaly sa to dostalo na úroveň, keď sa hovorilo o tom, že ktorá postava z Laxnessovho Islandského zvonu pripomína ktorú postavu zo ságy Edda. Celá diskusia vzbudzovala úžas v Martine - poslednom členovi našej skupiny. Tá pre zmenu dojila kravy a čistila sheephouses na farme pri Selfosse. A mala z toho potom písať záverečnú prácu k ukončeniu štúdia. Dobre sme sa všetci spolu pripili.
Maťo ZNOVU REYKJAVÍK
Už sme tretí deň v Reykjavíku a ešte sa nikto o tom nezmienil. Je 28.6.1998, nedeľa, zamračené. Asi sme už na Islande skvele aklimatizovaní a tak je pre nás Reykjavík normálny. Akurát si spomínam na úvodné pocity, keď sme vystúpili z autobusu: veľké, hlučné mesto, plné ľudí. Teda niečo úplne iné než zvyšok Islandu. Relaxujeme. Veľa spíme. Chodíme na plaváreň. A objavujeme Reykjavík.
OSIE HNIEZDA
Na celom Islande majú veľké (asi 2x väčšie ako naš) osie hniezda. A dobré. Tak ich tu pojedáme ostošesť. Na raňajky.
Jure PREDPOSLEDNÝ ALEBO POSLEDNÝ (AKO SA TO VEZME) DEŇ NÁŠHO VÝLETU
Ak chcem niečo napísať, treba to spraviť teraz. Mám vytvorené dokonalé podmienky - nefúka tu, mám stôl, svieti slniečko a je teplo (>10°C).
ISLANDSKÁ FAUNA
nie je príliš rôznorodá ani početná. Maťo spomínal nejaké líšky (videli sme ich len v ZOO, vyzerajú úboho), sú tu vraj niekde aj nejaké hlodavce (tiež ZOO), videli sme aj asi 5 chrobákov (ku každému sme sa po výkriku "Chrobák!" všetci traja zbehli a usilovne sme ho pozorovali). A ešte tulene, ale tie si nachám na koniec. A tak tvoria hlavnú časť islandskej fauny zvery domáce. Ovce: Sú všade (okrem vnútra hraunu), hoci sa mi zdá, že nie až tak všade ako v Škótsku. Zvyčajne sa pohybujú v trojiciach - jedna veľká v strede a dve malé po bokoch (asi ako bočné vaky na našich kuksakoch, OBRÁZOK). Malé zväčša vidno zozadu, ako pred človekom, autom, či autobusom usilovne trielia preč, vrtia zadkami a chvostíkmi. Sú veľmi sympatické, huňaté a tučnučké. Ako sme tak šli vôkol Islandu, jahniatka nám rástli pred očami. Spočiatku boli malé, hlúpe a nepásli sa. Na Flatey ešte nevedeli, čo majú robiť, nuž sa tak trochu klbčili, cicali mlieko, alebo len nekoordinovane poskakovali do výšky. Postupne rástli, teraz sú už len o trochu menšie ako veľká ovca (aspoň tu na juhu - tu je ovci sveta žiť, nie ako tým úbohým hore na hraune), hoci sú to ešte stále deti a pozerajú ako puci. Baranov veľa nevidno, vraj ich majú na každej farme len 5-6, ostatných pozabíjajú (zdroj: Martina). Na záver k ovečkám vari len toľko, že skoro všetky jahniatka v septembri zabijú. Kravy: Kravy sú tu veľmi smiešne. Zboku zdiaľky vyzerajú ako naše normálne kravy, zboku zblízka vyzerajú ako naše trochu menšie a chudé kravy a spredu vyzerajú ako vyrezané z preglejky. OBRÁZOK V ZOO majú kravy tučné, aj jedného býka, ktorý nás inšpiroval k nápadu založiť stranu (má totiž v rypáku krúžok).
TÉMA: · posledných 50 rokov na Slovensku a na Islande
Kone: Je ich veľa (asi každý Islanďan má jedného na zháňanie oviec), sú trocha smiešne (keď na nich niekto sedí, vyzerajú akoby mu boli malé) a bežne spia poležiačky. Islanďanov veľmi uráža, keď ich (tie kone) niekto nazve poníkmi.
Tulene: Videli sme aj zopár tuleňov (3 vo West Fjordoch - jeden zhora pri plávaní, jeden vykúkajúci z vody a jeden ležiaci na kameňoch - a zodesať včera v ZOO), Všetci ich máme radi a chceme si jedného kúpiť domov do vane. Malé tulene sú hravé a komunikujú cez sklo s deťmi. Veľké sú tiež hravé, všelijako plávajú, lozia na breh a zasa späť do vody. Ešte väčšie sú hĺbavé a plávajúc na chrbte meditujú nad zmyslom sveta.
Komáre: Sú všade, neštípu, otravujú, škoda hovoriť.
Maťo MLIEKO NA ISLANDE
Tuším hneď prvý deň nášho pobytu na Islande som sa zmienil o tom, že tu majú chutné mlieko. Je to tak. Ako v celej Škandinávii, aj na Islande majú výborné mlieko a mliečne výrobky. Nakresliť schému! Takto vyzerá základný diagram mliečnych výrobkov v tejto krajine. Pijú hlavne normálne neodtučnené mlieko (nýmjolk). Z neho vyrábajú súrmjolk, čo je niečo medzi našim kefírom a kyslým mliekom. Srvátku tu tiež predávajú. Volá sa mysa a vraj slúži na občerstvenie, no nikomu z nás nechutila. Zato preslávený islandský skyr, čo je niečo medzi bulharským kyslým mľakom a naším plnotučným tvarohom, bol skvelý. Hlavne ochutený. Ochutené tu predávajú aj kyslé mlieka a samozrejme jogurty. V každom obchode zaberá časť s mliečnymi produktami veľký kus. Jáj, a majú tu skvelé maslo - smjor, ktoré je trochu slané. Keď doňho pridajú sójový olej a viacej soli, tak to predávajú ako smjori, no nie je to bohviečo. (Stále lepšie ako nejaká umelohmotná Rama.) Vrcholným zážitkom je však pojedanie chutnej veľkej hustej smotanovej zmrzliny, ktorá je podľa mňa jednou z najlepších, aké som kedykoľvek jedol.
MÚZEUM ÁRNI MAGNUSSONA
Árni Magnusson bol Islanďan, ktorý zberal po Islande staré rukopisy. Žil voľakedy v 18.storočí, hlavne v Kodani, kam priniesol spústu starých rukopisov, hlavne pôvodných islandských. Na Islande sa totiž oddávna zapisovalo veľa ság a iných vecí. Zapisovali ich buď írsky mnísi alebo miestny Islanďania. V múzeu som zažil mierny šok, keď som zbadal, ako nejaký Islanďan ukazuje svojej desaťročnej dcére prstom slova v starom rukopise (okolo roku 1420) a dcéra ich po chvíli rozmýšľania čítala nahlas. Toto by som chcel vidieť u nás.
ALL THINGS ARE LIKE MILKING!
Pozn. Musíme dať pozor na presné tvary islandkých slov a presné faktografické údaje (názvy miest, roky, …).